Náboženstvo a ja

Rád by som sa s vami podelil o moje skúsenosti s náboženstvom a cirkvami. Priznám sa bez užitia práva útrpného na mojej osobe, som ateista. V prítomnosti kresťanov to čisto z pasie niekedy hrám na pohana. Hrozím im Perúnom a Thorom, keď mám náladu. Avšak o dosť radšej s nimi vediem debaty. Síce sú epické a v konečnom dôsledku postrádajú nejaký finálny zmysel, zakaždým ma čoraz viac utvrdzujú v tom, že náboženstvo je zlo, cirkev nepriateľ, veriaci ovce. Skúsim to ale poňať chronologicky.

Narodil som sa pomerne benevolentným rodičom. Nedali ma pokrstiť napriek faktu, že rodina z otcovej strany je v rímskokatolíckej cirkvi. Výraznejšie som to pocítil až keď sa po revolúcii zase raz obracali kabáty. Rodičia mi každopádne nechali voľné pole pôsobnosti čo sa týka viery a vyznania. V puberte som sa hľadal. Postrádal som akýkoľvek vnútorný princíp viery a mnoho z mojich známych spomínalo Boha, bibliu a všelijaké, pre mňa nepochopiteľné rituály súvisiace s púštnym bohom smrti. Párkrát som navštívil ich modlitebne. Bola tam zima, nuda a pajác v ženských šatách rozprával neuveriteľne grotesknú a nezmyselnú rozprávku. Prišlo mi to vtedy totálne od veci. Nedalo mi to, tak som si prečítal bibliu, celú, niekoľkokrát. A nepochopil. Alebo by som skôr povedal, že pochopil po svojom. Prečítal som si aj Maleus maleficarum a celkovo som sa začal zaujímať o históriu tohto zvráteného spolku. A začal som považovať cirkev a nielen tú kresťanskú ale akúkoľvek cirkev za svojho nepriateľa. Za nepriateľa zdravého rozumu. Bojím sa, že zdravým rozumom a úsudkom disponujem a preto mi definitívne prišlo už pred viac ako desiatimi rokmi úplne absurdné veriť rozprávkam. Aby som to uviedol na pravú mieru, mám rád fantasy, sci-fi, horory a celkovo literatúru na hrane fikcie alebo kompletne fikciu. Ale že by som tomu veril? Považujem to za zábavu, ak je kniha dobre napísaná. Fantázia je skvelá vec, ale nevidím dôvod, aby mala zasahovať do môjho reálneho života. Dospelý človek by mal dokázať rozlišovať medzi skutočnosťou podporenou exaktnými dôkazmi a vlastným pozorovaním sveta a fikciou. Človek, ktorý to nedokáže, by mal byť podrobený asi aj ústavnej liečbe.

Vrátim sa ale naspäť k biblii. Ono to ani nie je dobrá kniha – neprehľadná, zle napísaná. Ak ju mal podľa jej vlastného výkladu napísať Boh, tak sa mi vynára otázka: To je naozaj taký neskutočný babrák? A vždy som z nej cítil zlo. Spôsobila toľko utrpenia, že to až hraničí s kriminalitou. Alebo žeby to boli ľudia za ňu zodpovední a ňou sa riadiaci a či skôr tí, čo sa ňou len oháňajú? Asi všetko do kopy. Ale napriek tomu všetkému mi to nedalo a snažil som o tom zistiť čo najviac. Napriek tomu že som prečítal tonu (doslova) kníh vrátane vyššie uvedenej rozprávkovej knihy, stále mi to nedáva zmysel. No rozprávkovej… skôr by som to nazval „historickým“ hororom. Viem o nej napríklad aj to, že je komplet plagiát. Ranní kresťania, alebo kto tú knihu napísal, kradli zdroje kde len mohli, od čerta k diablu. Od Egypťanov, Sumerov. Mnohé ich zvyky sú vykradnuté pohanské zvyky zo všetkých kútov sveta. Pre mňa to o nich vypovedá dosť. Priznám sa, chvíľku som koketoval so satanizmom. Okrajovo a primárne z dôvodu vytočiť kresťanov v mojom okolí, provokovať, dostať sa s nimi do konfrontácie. Napriek tomu, že som si uvedomoval a uvedomujem si to dodnes, že klaňať sa ďalšiemu z výmyslov cirkvi je ešte stupídnejší nápad, ako klaňať sa ich púštnemu bohu. V konečnom dôsledku sa na základe ich skutkov a skutkov biblického „Boha“ ten rozdiel zdá veľmi hmlistý. Zlo ako zlo. Na mene nezáleží.

Možno by niekomu mohlo napadnúť, že mám zvrátenú morálku a že som zlý človek na základe niektorých mojich názorov a hlavne na základe toho že v bohov neverím. Podotýkam, že neverím v žiadneho boha, nemám obľúbenca, v ktorého by som neveril najviac. Som tak trochu polyateista. Ale k tej morálke. Sám neviem posúdiť či som zlý alebo dobrý, to nechávam na ostatných a vychádza mi z toho, že ma majú ľudia radi, aj niektorí kresťania napodiv. A čo sa týka mojej morálky – základom je neubližovať. Nemám stanovené pravidlá. Jednoducho to hrám po svojom. A to už nechám na posúdenie iným, ale nie je moja morálka čistejšia, keď si za svoje činy sám nesiem svoju vlastnú zodpovednosť a prijímam následky za svoje činy? Bez strachu z pekla? Bez dogmát a príkazov „zhora“?

Na odľahčenie ešte nejaké veselé príhody z natáčania. Odjakživa som človek zvedavý a teší ma to, vzhľadom na to, že sa viac dozviem, aj keď nie vždy to funguje. Toto je konkrétne o sekte zvanej svedkovia Jehovovi. Musím najprv napísať, že mám naštudované aj nejaké tie brožúrky s krásnymi farebnými obrázkami a raz som od nich vydrankal aj jednu celú knižku, ktorá mi dodnes špatí miesto v knižnici. Neviem či som mimo, ale ja tie veci jednoducho čítam v rámci hesla „vždy pripravený“.  A tak sa stalo, čo sa stať muselo. Odchytili ma na ulici dve slečny alebo skôr panie v stredných rokoch mávajúc mi pred tvárou strážnou vežou a Prebuďte sa. Tak som im oznámil, že o tom už čo to viem a mám pár otázok, ktoré ma už dlhšie trápia. Veľmi sa potešili a že nech sa im teda zverím. Ostalo len pri otázke jednej. Potom ma odohnali. Tá otázka (ja viem že čisto provokačná, ale občas je fajn sa zahrať na blbého) znela asi takto: Ja ako laik som sa dočítal o v ich každej brožúre spomínanom konci sveta. Už tu párkrát mal byť, ale akosi nechodí, čo ma netrápi. Čo ma ale veľmi trápi je, že je tam opisované, že Jehova vzkriesi mŕtvych a tí budú chodiť po zemi. Ja nemám veľmi príjemný pocit z mŕtvych a z chodiacich mŕtvych by ma mohla zachvátiť aj panika alebo niečo na ten spôsob. Takže: Ako sa ja, ako neveriaci, ktorého nepresvedčí ani ten koniec sveta, mám postaviť danému faktu? S brokovnicou v ruke? A bude strela do hlavy na chodiaceho mŕtveho účinkovať? Odpovede som sa nedočkal. Neviem prečo? Podľa môjho názoru by mali mať podchytené aj tieto časti ich srandovnej viery, ale budiž. Bol som urýchlene vypoklonkovaný. Škoda. Keď sa som mnou chceli baviť na úrovni rozprávkových bytostí a nezmyslov, tak prečo nemôžem ja?

A zase inokedy som sa rozhodol svoju zvedavosť upokojiť u RK farára. Odchytil som ho v sobotu nadránom, keď išla celá grupa černokňažníkov z nejakého seminára. Smutné bolo, že ten človek nemal ani štipku zmyslu pre humor, zatiaľ čo ja som mal výbornú náladu. Vysvetlil som mu, že mám pár otázok a celkom sme aj pokecali, aj keď mlel neustále dookola to isté. Na žiadnu otázku mi nedal uspokojivú odpoveď, a to som skúšal tie otázky pokladať zo všetkých možných uhlov, ale bol nepriestrelný vo svojej obmedzenosti. Ale čím ma dostal: Skúsil som odľahčiť dusivú atmosféru stretu modernej a stredovekej kultúry a povedal som mu vtip: „V káni galilejskej sa po strašlivom žúre začnú prebúdzať židia s ohromnou opicou a bolehlavom, a jeden z nich zachrapčí: Choďte niekto pre vodu. Na to vyskočí na nohy Ježiš že on teda zbehne. A vydesení opilci na neho: Ty už preboha nie!!!“ Podľa mňa celkom milý vtip. Na to mi ten pán v sutane odvetil: „Ježiš by nikdy nespravil z vody víno, z ktorého by bol bolehlav!“ Pekné, nie?

Skutočne niekedy rozmýšľam, čo majú títo ľudia zo života. Mám s nimi mnoho zážitkov a verím, že ešte mnoho mať budem, lebo už som raz taký. Nedá mi to a pokúšam sa tomu prísť na kĺb. Napríklad prečo v 21. storočí existuje niečo tak plné bludov ako je kresťanstvo. Aby som nebol nespravodlivý, tak akákoľvek viera. Pochybujem, teda som.

Lukáš

5 thoughts on “Náboženstvo a ja”

  1. život je len náhoda

    Vraj nebol komentár, tak mi to nedá.
    Som ateista ( chvála bohu ). Čítala som bibliu, nemám problém znova si prečítať ponúknutý verš, ale ešte nikdy som nedostala v diskusii konkrétnu odpoveď. Som otrasná, nemorálna….
    Ale najkrajšiu poklonu som dostala, keď sa so mnou odmietol veriaci pán baviť, že som veľmi racionálna a príliš používam svoj mozog. :))) Heuréká. Ja by som to lepšie nepovedala.

  2. Nedávno mi zvonil na zvonček jehovista, trochu sme si pokecali cez bytový telefón. Dostal som ho odpoveďou na otázku: Čo je zmysel života? Odpoveď “42” je jedna z tých lepších a rovnako pravdepodobná ako tá jeho. Nakoniec sme sa dohodli, že keď zase raz boh vykoná zázrak, tak sa u mňa zastaví.

  3. Veriacim ľuďom (konkrétne kresťanom) sa niekedy nechce kriticky rozmýšľať a tým pádom nerobia dobrú mienku. Tvrdím, že veľké množstvo kresťanov na Slovensku má infantilnú vieru, tz. neposunuli sa z obrazného (alegorického) vnímania viery – ktorá im bola komunikovaná v detstve – na vieru v osobného Boha, založenú na vlastných skúsenostiach s ním. Niekto sa bojí rozmýšľať, lebo keď je jeho viera založená len na tradícii a nie na skúsenosti, tak sa mu zrúti celý hodnotový systém a tomu sa chce vyhnúť. A keďže sa ateisti stretávajú práve s takýmito ľuďmi, len sa utvrdzujú vo svojej neviere. Ja, ako veriaci, vnímam ateizmus ako cestu hľadania pravdy o bytí. To máme spoločné a je mi to veľmi sympatické. Boha môžme nájsť nielen v Písme, ale aj v prírode a v príklade dobrých ľudí. Tréba byť pokorný, ako všetci dobrí vedci – pokorný v hľadaní Pravdy, pretože už aj opica, z ktorou máme podľa Darwina spoločného predka, dokáže niektoré kognitívne operácie riešiť oveľa rýchlejšie ako človek (viď. http://www.youtube.com/watch?v=IHUqnw6Yjjk). To znamená, že rozumové pochopenie nemôžme stavať ako dôkaz. Dôkazom je samotná skutočnosť, nie úsudok, ktorý sme o nej urobili.

    1. Vy tedy máte osobní zkušenost s Bohem? Setkáváte se s ním? Mluvíte s ním – jak tvrdí mnozí čeští katolíci. Jak tedy vypadá, jaký má hlas, co vám říká? Odpověděl by a vysvětlil nějaké vědecké problémy?? Čeští katolíci mně neodpovídají!

  4. Moja matka je krestansky fanatik z Oravy, o tom aky zivot som preto zazila a ako mi nabozenstvo urobilo peklo zo zivota nebudem radsej pisat, kto nezazil nepochopi, ja som uspesne vystupila z cirkvy aj ked som o to bojovala 3 roky, mam hrdo na papieri, rozmyslam, kedy si to dam zaramovat, moj manzel ma dost vysoke IQ teda okolo 150, hrdy ateista a zmyslanie podobne autorovi tohto prispevku.
    Zo zivota s krestanmi mozem povedat jedno, maju jednoduhsi zivot s Bohom, veria, ze im vzdy pomoze za urcitych podmienok, ze sa im vsetko zle coho sa dopustia odpusti, je jedno na kom napachane, Boh odpusti kazdemu, nemusia rozmyslat, Boh za nich zariadi vsetko, vyriesi ako on povazuje za najlepsie. Ak niekto zomrie, netreba smutit, Boh si ho k sebe povolal a chcel to tak, ak niekto ochorie, Bozia vola.Totolna apatia. Ja som vsak vzdy bola ina, preto s rodinou uz dlhe roky nehovorim, o aka sloboda a paci sa mi skor veta pomoz si clovece aj pan Boh ti pomoze a som ateista, sloboda mi priniesla obrovsku ulavu.

Comments are closed.

Zavrieť

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies