Povery o čiernych mačkách, ktoré údajne prinášajú nešťastie, sú všeobecne známe. Málokto však vie, ako vznikli, a že sú čiastočne spojené s náboženstvom. Na rozdiel od iných náboženstiev, kresťanstvo nikdy nemalo veľkú úctu k zvieraťom. Katolícka cirkev ich v podstate od začiatku považovala za menejcenné bytosti, ktoré na rozdiel od ľudí nemali dušu, a niektorých veriacich ešte dnes uráža predstava, že sme pre miliónmi rokmi mali so zvieratami spoločných predkov. V minulosti najviac na predsudky a povery doplatili mačky – najmä tie, ktoré mali čiernu srsť. Zatiaľ čo starovekom Egypte boli mačky uctievané ako pomocníčky bohov, v stredovekej Európe zavládla pre nich doba temna.Hlavným dôvodom zrejme bola ich zvláštna povaha. Mačka je inteligentná a stále trochu záhadná – je aktívna najmä v noci, je individualista a nezávislá na človeku. V stredoveku sa toto správanie stalo podozrivým, lebo odporovalo vtedajšiemu biblickému chápaniu sveta, že človek je pánom všetkých živých stvorení na Zemi. Okrem toho veľa slobodných žien, ktoré boli neskoršie obvinené z čarodejníctva, chovalo mačku ako domáce zviera. Z toho postupne vyplynulo spojenie medzi čarodejnicami a mačkami, a tieto povery časom naberali na rozmeroch.
Na počiatku 13. storočia pápež Gregor IX. oznámil, že na juhu Francúzka bola odhalená sekta, ktorá uctieva diabla, ktorý sa jej údajne zjavoval vo forme čiernej mačky. Františkánsky mních Berthold von Regensburg vo svojich kázaniach tvrdil, že dych mačiek prenáša mor. Súčasne ostro vystupoval proti odpadlíkom od viery: nie náhodou sú títo ľudia označení za kacírov, lebo sa povahovo podobajú práve mačkám. „Katze“ je totiž nemecky výraz pre mačku.
Pokojný život mačiek nadobro skončil, keď pápež Inocent VIII. v roku 1484 vydal bulu „Summis desiderantes affectibus“, v ktorej vyzval k boji proti čarodejníctvu a uctievaniu diabla – začal neslávne známy hon na čarodejnice. Zároveň boli mačky v tejto bule označené za „pohanské zvieratá, ktoré slúžia diablovi“. Stal sa z nich symbol zla. Tisíce nevinných mačiek boli zaživa zakopané do zeme alebo zamurované, hodené z veží, obesené, utopené, upálené spoločne s “kacírmi“ a “čarodejnicami“ alebo opekané na tyčkách. Priateľské vzťahy k zvieratám, a hlavne k mačkám, boli považované za rúhanie. Európska populácia mačiek bola takmer vyhubená, a v niektorých oblastiach prežili iba divoké mačky.
Vrchol prenasledovania mačiek, ktoré trvalo asi 300 rokov, nastal v 16. storočí. Zatiaľ čo pôvodne boli obviňovane iba čierne mačky, časom sa povery rozšírili aj na iné farby. Chov mačky bol často dostatočným dôvodom na to, aby bola jeho majiteľka upálená ako čarodejnica. Každý kto sa ich zastal, bol sám podozrivý a musel počítať s výsluchom a rozsudkom smrti. Po 30-ročnej vojne sa šírila povera, že sa 20-ročná mačka premení v čarodejnicu a 100-ročná čarodejnica zase v mačku. Tato predstava o čarodejniciach, ktoré v tele mačky páchajú zlo, sa držala do konca 18. storočia.
Poverčivosť, strach a nevedomosť ľudí vytvárali v stredoveku ideálne podmienky pre posilnenie vplyvu cirkvi, ktorá jasne dávala najavo svoju moc nad životom a smrťou. Príležitosť k tomu ponúkali hlavne cirkevné sviatky. Napríklad na sviatok Jána v niektorých oblastiach bolo zvykom hodiť košík s mačkami na hromadu uloženého dreva, ktorú potom biskup po náboženských ceremóniách zapálil.
O život nešlo len mačkám. Aj sovy, netopiere a ropuchy boli považované za zvieraťa čarodejníc. Dokonca v psoch, kravách alebo kozách niektorí ľudia videli zlých duchov. Nasledovali úplne vážne myslené súdne procesy proti podozrivým zvieraťom, ktoré boli po oficiálnom rozsudku verejne popravené.
Vyhubenie veľkého množstva mačiek malo nepríjemné následky aj pre ľudí a je jeden z dôvodov opakovaného šírenia nebezpečných chorôb ako napríklad moru. Mor sa ľahko prenášal zvýšenou populáciou potkanov, ktorým výrazne klesol počet prirodzených nepriateľov. Neskôr si ľudia začali uvedomovať súvislosti medzi mačkami, potkanmi a morom a vďaka tomu mačky v spoločnosti znovu získali na cene. S nástupom novoveku aj pre mačky doba temna konečne pominula.
zdroj: Peter Teichmann: „Wir und die Katzen“, S. Hirzel Verlag Leipzig 1977, Angela King: „Katzen“, Tessloff Verlag 1977
Som veriaci človek niečo ako katolik a budhista a komunikujem s Bohom pravidelne. A ten mi vraví, Každe zvieratko má dušu každá Bunka je tu pre dušu jednu či druhú je tu veľa reinkarnácií zrodu vzniku a ukončenia nejakého deja. Na mnohých planétach je život a keď chceme vytvoriť harmóniu musime vedieť ich milovať. Vy to robíte a Boh nás skúša… Koľkým tvorom tu pomôžeme toľko sŕdc ktorým pomôžeme si do večnosti odnesieme. Takže aj keď sme ateisti alebo veriaci, spájajú nás skutky Láska k blížnym, teda aj k mačičkám. A ja Bohu ďakujem že ich pre nás stvoril a vyskúšal to čo je v nás. Modlárstvo je hriechom, preto som na strane ateistov. Vedzte, že pokiaľ milujeme prírodu a tieto krehké tvory sme k Bohu bližšie s vierou že toto je to, čo nás posilňuje. A ten chrám máme v sebe.
Mňa dlhú dobu škrelo v hlave, prečo by mali byť zvieratá “bezdušné”, zatiaľ čo ľudia “dušné” … Mne to pripadalo pokrytecké, že sa vyvyšujeme nad zvieratami…. A z evolučného hľadiska máme spoločného predka (ja aj taký planktón) … Takže moje prvotné závery boli také, že Boh stvoril Adama a Evu tak, že Adam a Eva boli vlastne bunky… jednobunkove organizmy… A keď som ďalej počul, ako vraj Evu (teda ženu) stvoril z boku Adamovho, (pochopil som rebra) hneď sa kontrolka v hlave rozsvietila “blik” – protirečenie v biblii … postupom času toho pribúdalo a teraz zastávam názor, aký mal Isaac Asimov: Lepšie mať pokojný posmrtný spánok, ako mať nekonečnú nudu v nebi
“Nech sú muky pekla akékoľvek, myslím že nuda v nebi by bola ešte horšia.” Isaac Asimov
Vsetko zive je si rovnocenne. len hlupy a sebecky tvor-clovek si mysli, ze on je vynimocny. prd nemame nic ine ako zverata, sice ano hovorime ale to je skor na skodu ako na osoch.
Viera je obl pre ludi, ktory potrebuju motvivaciu, ze smrtou sa to nekonci. Omyl smrtou sa vsetko konci, ako zijes tak umries clovece.
Ak by existovali bosorky chela by som nou byt- chranila by som vsetko zive proti cloveku, ktory v podstate iba vsetko nici. Ale prioda sa s nami vysporiada a zasluzime si to.
Viera je klamstvo , lenze clovek je slaboch a potrebuje v nieco vertit, niecho sa bat , aby zil asdpon ako tak slusne.
hambim sa zato , ze som clovek a vsetko zlo co som robila , zato si zaslusim to co pride. neviem ochranit svoje macky. Ludia su stale sebci a myslia si , preco chovat macky nech sa staraju o seba. Niektorym vadi i to malicko co im prejavim (mackam). Boli ma to, ze nemozem dat svojim selmickam -priatelom viac a stal musim iba smutkom a bolestou zit…. clovece chod do pekla…. vsetci si to zasluzime . Kazdy klame .. niekto ocividne iny potajne. Sme klamari , sebci a hnus na tejto zemy… a mozno aj inych planetach…