Dnes je všeobecne uznávaným faktom, že kresťanstvo vo svojich prvopočiatkoch bolo nútené preberať pohanské zvyky, ktorých pramene boli v uctievaní prírody a tieto tradície premenilo na oslavy pripomínajúce kresťanské legendy.
Podľa kresťanského mnícha a historika ôsmeho storočia menom Bede boli pôvodne Veľkonočné sviatky uctievaním bohyne plodnosti Eostre, z čoho vznikol aj anglický názov pre Veľkú noc: Easter. Ten istý autor vo svojej knihe „Historia ecclesiastrica gentis Anglorum“ (Cirkevné dejiny národov Anglicka) cituje list, ktorý napísal pápež Gregor I. Sv. Melitovi, ktorý bol na ceste do Anglicka, aby robil misionársku prácu medzi pohanmi, Anglo-Saxonmi. Pápež radil, že pohanom treba ponechať ich zvyky a tradície, avšak treba ich prerobiť v zmysle kresťanských, namiesto ich domorodých bohov. Bede tiež poukázal, že historické korene tohto zvyku siahajú ďaleko do minulosti a spája ich už s oslavami egyptskej bohyne Ištar (Astarte). V mytológii Blízkeho východu Astarte – Ištar bola bohyňa plodnosti, a pohlavnej lásky, ale aj vojny. Jej meno už spomína aj biblia ako Ashtoret, ktorú uctievali Filištínci a občas aj Izraeliti.
To isté potvrdil aj cirkevný historik Socrates Scholasticus (nar. 380), ktorý sa vyjadril, že tento sviatok je iba opakovaním miestnych pohanských zvykov, rovnako ako mnohé iné sviatky, ktoré si prisvojilo kresťanstvo.
Aj Denise Snodgrass, odvolávajúca sa na knihy „Easter: its Story and meaning,“ od Alan W. Watts; „The American Book of Days,“ od George William Dougolas; „Easter and its customs,“: od Christina Hole; „The Book of Religious Holidays and Celebrations,“ od Marguerite Ickis; „Funk & Wagnall’s“ uverejnenom v New Encyclopedia. Toto všetko potvrdzuje.
Posledná menovaná autorka, sleduje dejiny uctievania Veľkej noci až do Babylonských legiend. Podľa týchto legiend Boh Tamuz sa odobral do podsvetia a preto Ea – bohyňa vôd a vedomostí poslala za ním posla, aby ho priviedol naspäť. Strážca podsvetia Eresh – Kigal dovolil poslovi pokropiť Tamuza vodou života, čo mu umožnilo vrátiť sa na zem po dobu šiestich mesiacov do roka. Po zvyšok roka sa musel vždy vrátiť do podsvetia.
Aj Starí Gréci mali podobnú legendu o Adonisovi. Tento bol tak krásny, že bohyňa Afrodita si ho po jeho narodení privlastnila, ukryla do truhly a túto zverila do opatery Persephone v podsvetí. Táto však otvorila truhlu a Adonis sa jej tak zapáčil, že si ho chcela ponechať pre seba. Zeus potom musel rozhodnúť tento spor a urobil to tak, že rozhodol, že Adonis bude štyri mesiace na zemi a štyri mesiace v podsvetí. Po zvyšok roka môže robiť to čo chce on sám.
Ani Veľkonočné vajíčko, ba ani Veľkonočný zajačik nemajú nič spoločného s kresťanstvom. Vajíčko bolo vždy symbolom plodnosti, novo vznikajúceho života a zajačik symbolom prehnanej pohlavnej aktivity.(túto kresťanstvo dokonca s odporom zavrhuje). Zajac bol zasvätený v starých náboženských legendách bohyni plodnosti a jari – Eostre.
Čo z toho môžu vyvodzovať humanisti? Že je to tradičný sviatok, vyjadrujúci obdiv nad periodickým návratom jari, ktorý si zaslúži úctu a oslavovanie.
Nezáleží na tom s akými legendami ho spájajú či už kresťania, nekresťania alebo humanisti. A preto prajeme všetkým jeho príjemné prežitie s najbližšími, v pohode a radosti z toho, že nám príroda opäť ožíva.
Takže židia prebrali veľkonočné sviatky od pohanských Slovanov?