Vianoce sú jedným z hlavných kresťanských sviatkov, zavedený podľa cirkevného učenia na počesť narodenia biblického Ježiša Krista a pripadajúci na 25. december každého roku. V skutočnosti tento sviatok má pôvod ešte v predkresťanskom období, jeho korene siahajú až k starým roľníckym kultom „zomierajúcich a vzkriesených“ bohov. Kresťanstvo si ho prispôsobilo svojmu kultu.
Tak napr. v starom Egypte sa každoročne 6. januára oslavovalo „zjavenie a narodenie“ boha Ozirisa, čo súviselo s vypučaním prvej zelene po opadnutí vôd Nílu; prebúdzanie prírody sa symbolicky vykladalo ako zrod božstva. Tento egyptský sviatok čiastočne poslúžili ako základ kresťanského sviatku Vianoc, ktorý sa až do polovice 4. storočia slávil tiež 6. januára. (Je zaujímavé, že 6. január sa oslavoval v starom Grécku ako deň narodenia Dionýza). Okrem toho na území Rímskej ríše, kde pôvodne vzniklo kresťanstvo, rozšíril sa v značnej miere mitraizmus, ktorého prívrženci už dávno pred vznikom kresťanstva oslavovali 25. december ako deň narodenia boha Mithru.
Mýtus o narodení Krista je v mnohom opakovaním mýtu o narodení Mithru. V mithraizme sa tradovali staré povery o božskosti Slnka, ktoré dáva zemi život a 25. december (obdobie zimného slnovratu) sa pokladal za deň narodenia boha, lebo v tento deň slnko už dlhšie stálo nad horizontom. 25. december sa v niektorých starovekých náboženstvách oslavoval aj ako deň narodenia Adónisa a Tammuza. Od polovice 4. storočia kresťanská cirkev zaviedla sviatok Vianoc 25. decembra, čím potvrdila, že tento sviatok je príbuzný sviatku „narodenia“ Mithru a iných bohov; rátala však s tým, že takto vytlačí sviatok svojich náboženských konkurentov. Aj 6. január kresťanstvo uchovalo ako sviatok, ale už nie ako sviatok „narodenia“, ale ako sviatok „Troch kráľov“ a „zjavenia Pána“. Kresťanstvo, vytláčajúc staré náboženstvá, preberalo prvky ich vierouky, sviatkov a obradov.
V Rusku sviatok Vianoc splynul so staroslavianskými zimnými sviatkami, ktoré trvali v období od Vianoc do Troch kráľov a pri ktorých sa obetovalo „duchom“ predkov a „duchom“ rastlinnej ríše, aby si zabezpečili budúcu úrodu, a vykonávali rôzne obrady, aby sa očistili od „nečistých síl“. Pravoslávna i katolícka cirkev, preberajúc prvky tohto kultu, nahradila koledy oslavovaním Krista, dodala kresťanský ráz sviatočnej jedličke, ozdobujúc ju hviezdou na pamäť hviezdy, ktorá vraj ukazovala mudrcom – trom kráľom od Východu – cestu k miestu narodenia Krista atď. Dnes vianočný stromček stratil náboženský charakter a ozdobuje sa ako symbol zimných sviatkov rodinného krbu a pohody pre radosť detí.
Sviatok Vianoc využíva cirkev na utvrdzovanie viery vo „vykupiteľské“ poslanie mýtického Krista. Na vianočné sviatky pripravuje cirkev veriacich tzv. adventnou dobou (advent). Povianočné obdobie končí 2. februára sviatkom Očisťovania Panny Márie (Hromnice), ktorý je prispôsobeným (pokresťančeným) sviatkom starých rímskych lustrácií (očisťujúce obrady) a staroslovanských slávností na počesť boha hromu a blesku Peruna.
Text možno príliš stručne a racionálne približuje skutočný vznik, vývoj a obsah Vianočných sviatkov. Ale taká je pravda. Oveľa prozaickejšia než mýty tradované storočiami.
Ľudia, ktorí spájajú Vianoce so svojim kresťanským náboženstvom, vierou ktorá ich sprevádza od kolísky až po hrob, majú niekedy problémy predstaviť si, prečo a ako oslavujú tieto sviatky ľudia bez náboženského vyznania.
Je to však veľmi jednoduché. Humanisti, agnostici, ateisti a všetci, ktorí nepotrebujú svoj pohľad na svet dopĺňať o iracionálnu vieru v bohov, vychádzajú z prírody a jej každoročne sa opakujúcich cyklov. Sú teda pre nich Vianoce obdobím slnovratu a oslavujú ho oddychom, rodinnými stretnutiami a darčekmi pre svojich blízkych, bez toho aby do toho miešali bohov.