Ty hovoríš Ježiš, ja hovorím Stephen Hawking

Stephen Hawking, pravdepodobne najväčšia vedecká autorita súčasnosti, držiteľ Wolfovej ceny za fyziku.a popredný predstaviteľ teoretickej fyziky je pre nás zaujímavý nielen svojou prácou, ale aj tým, že je ateista. Ako väčšina vedcov, tak aj on skôr preferuje agnosticizmus, keďže sa existencia boha nedá vyvrátiť. Ale to je skôr čisto logický dôvod.

Hawking vo svojich dvadsiatich jedných rokoch ochorel na amyotrofnú laterálnu sklerózu. Táto choroba spôsobuje ochrnutie celého tela, v jeho prípade až na niektoré svaly na tvári, ktorými ovláda kurzor na počítači, vďaka ktorému môže komunikovať. Iba 20% prípadov nezomrie do piatich rokov od prepuknutia choroby. Hawking bol v tom čase študent pracujúci na svojej záverečnej práci na Oxfordskej Univerzite a mal sa v tej dobe aj oženiť.

Ja osobne neviem, či by som sa nestal veriacim, keby mi diagnostikovali ALS. Vidina ľahkej útechy v  ťažkej životnej situácií by bola veľmi uspokojujúca. Mohol by som sa modliť a dúfať v zázrak, alebo sa tešiť na  posmrtný život a robiť podobne nezmyselnú činnosť. Hawking bol z nábožensky založenej rodiny. V detstve mal excelentne naštudovanú Bibliu a vyhral aj cenu v nejakej Biblickej súťaži, takže nemožno povedať, že by nevedel, o čo ide. Alebo práve vedel, o čo ide?

Stephen Hawking ale nie je človek, ktorý by hľadal útechu na dne pohára s bielim vínom alebo na dne bohoslužobnej čaše s červeným vínom. On pozdvihol oči ku hviezdam a začal si klásť otázky. Hľadá odpovede na vznik vesmíru. Prečo vesmír existuje a prečo existuje hmota.

Hlavná myšlienka tohto článku je v tom, že množstvo veriacich má o neveriacich vžitú predstavu ako o násilných, vulgárnych a prelietavých ľuďoch. Pritom existuje veľa neveriacich, ktorý si nemôžu alebo ani nechcú užívať život bezhlavým uspokojovaním svojich potrieb. Hawking strávil vyše štyridsať rokov premýšľaním o živote a neprišiel na to, že by odpoveďou bola viera v boha. Ani jeho životná situácia ho nepriviedla k bohu. A ani jeho rodina nebola dosť silný vplyv.

Nechcem ho však ľutovať, alebo predávať jeho príbeh za emócie. On sám o sebe hovorí ako o človeku, ktorý mal šťastie. A o svojej chorobe hovorí, že mu otvorila iné možnosti. Aj my by sme sa mali menej zaujímať o naše fyzické potreby a viac premýšľať o základných otázkach našej existencie. No netreba sa uchyľovať k výmyslom a neoveriteľným tvrdeniam len preto, že sú niekedy príjemnejšie.