Zážitky blízkosti smrti očami vedy
Človek žije s vedomím, že raz zomrie. Táto neradostná pravda stojí v pozadí našich skutkov, záleží nám na kvalite vymeraného života – snažíme sa ho naplniť prácou, skutkami, pôžitkami telesnými a psychickými, replikujeme sa, aby sme žili do istej miery vo svojich deťoch, niektorým jedincom sa podarí vytvoriť predmety alebo diela, ktoré ich prežijú. Tak sa chová nielen jednotlivec, ale aj celé kultúry a civilizácie. Druhou cestou ako minimalizovať stres zo smrti sú náboženské predstavy posmrtného života, idea nesmrteľnej duše. Je pravdepodobné, že tieto predstavy v pradávnych časoch vznikali aj preto, aby človeka v hrôze zo smrti utešili. A všetky náboženstvá, veľké aj marginálne, sekty aj okultizmus sa o takzvané mystérium smrti a o život večný opierajú, rovnako ako hrajú rolu vo fenoméne, pre ktorý vzniklo označenie “zážitky blízkosti smrti”. Tieto zážitky veriacim nielen poskytujú dôkazy pre ich vieru v posmrtný život, ale zbavujú ich aj obáv z umierania.
Kým chorý básnik Jiří Wolker hovorí: Smrti sa nebojím, smrť nie je zlá, smrť je len kus života ťažkého. Čo zlé je, to umieranie je, zážitky blízkosti smrti (anglicky near-death experience) akoby naopak svedčili o tom, že umierať je úžasné. Do stredu pozornosti verejnosti sa dostali prvýkrát zásluhou Elisabeth Kübler-Rossovej, ktorá sa venovala problémom smrti a umierania. Predovšetkým ale po publikácii knihy amerického lekára a filozofa Raymunda Moodyho “Život po živote” v r.1975. Moody v nej publikoval správy o predsmrtných stavoch, ktoré zbieral od svojich pacientov. Popisované zážitky nie sú hrôzostrašné, naopak. Jeho kniha vyvoláva predstavu, že umieranie môže byť mystickým, zmierujúcim a povznášajúcim zážitkom prechodu do ďalšieho bytia. Podľa Moodyho sú zážitky u ľudí aj s rôznou anamnézou podobné, podivuhodne homogénne. Typická je predstava tunela so svetelnou žiarou na jeho konci, do ktorej pacienti vstupujú. Často sa u nich objavovali pocity odlúčenia od vlastného tela, tzv zážitky mimotelové, niekedy pred ich zrakom prebehol celý ich život, stretávali sa s blízkymi zomrelými alebo svätými. Zážitky blízkej smrti nie sú príliš zriedkavé – popisuje ich pätina osôb, ktoré postihol napríklad infarkt, zastavenie srdca alebo iná kritická situácia. Ide o povznášajúci, euforický, mystický zážitok, ktorý človeka povýši, zasvätí, hlboko ovplyvní jeho ďalší “pridaný” život. To sú závery, ku ktorým často dospievajú nielen tí, ktorí majú za sebou zážitok blízkosti smrti, ale aj čitatelia kníh Raymonda Lodyha. Reakcia na jeho knihu Život po živote i na ďalšie, ktoré nasledovali, boli ale rozporuplné.
Aké zážitky vo svojej knihe jeho respondenti popisujú?
Mnohí sa v stave klinickej smrti pohybovali tunelom v ústrety nevídanému jasu a svetelnej postave. Cítili pritom blaženosť a nekonečnú harmóniu. Svetlá postava v bielelom im pokynula vľúdne rukou, vítala ich na onom svete. Počuli hudbu, zvončeky, šumenie. Niekedy uvideli svoje telo z nadhľadu, v iných situáciách sa ďalším zrýchlene premietol v obrazoch jeho život. V závere bývali ťahaní späť do života, väčšinou pocitom povinnosti voči svojim blízkym, neukončeným dielom. Takéto zážitky si obvykle každý pamätá ako príjemné, euforické.
Zážitok blízkosti smrti tak, ako ho podal vo svojej knihe Raymond Moody, podporuje u ľudí tiahnucich k trascendenci a náboženskej viere mystické a spirituálne predstavy. Naopak, mnohí psychológovia, psychiatri a fyziológovia o jeho nazbieranom materiáli prehlasovali, že ide iba o halucinácie. Skutočnosť je ale zložitejšia.
Americký psychológ Kenneth Ring zhromaždil výpovede 102 osôb, ktorí prežili infarkt myokardu a zažili syndróm blízkosti smrti. 60% z nich zažilo nezvyčajne silný a upokojujúci pocit pokoja a mieru, 37% sa videlo byť odlúčených od svojho tela, 23% prežívalo pohyb temným tunelom, 16% z nich sa približovalo k svetlu a 10% do nezvykle silného a pritom neoslňujúceho svetla vstúpilo . Ring zistil, že vznik a priebeh týchto zážitkov u jednotlivých osôb neovplyvňujú demografické rozdiely, teda vek, pohlavie, vzdelanie, stav alebo sociálno-ekonomické postavenie. Často ide ale o ľudí s veľkou predstavivosťou, úzkostnejších a neurotickejších než je bežný priemer. Bývajú to osoby, ktoré mali problémové detstvo, sú vnímavé, a teda to bývajú častejšie introverti alebo tí, s ktorými sa zle zaobchádzalo, bývali často chorí a vôbec mali ťažký život. Ďalšou podmienkou, ktorá praje takému zážitku je fakt, že dotyčný vie, alebo je aspoň presvedčený o tom, že umiera, a je dlhšie ako minútu v bezvedomí, v mnohých prípadoch na resuscitačnom oddelení, to má totiž zásadnú zásluhu na tom, že sa dotyčný vráti späť, medzi živých. Pretože Ring nevyvodzoval zo svojich poznatkov spirituálne závery, bol jeho výskum prvým krokom k tomu, že sa tento syndróm stal predmetom záujmu serióznych vedcov, psychológov a lekárov. Mnohí bádatelia tohto javu sa domnievajú, že smrteľný zážitok môže byť úzkostnou reakciou na hrozbu smrti.
Čo sa deje v umierajúcom mozgu?
1. Predovšetkým sa mení pomer krvných plynov, kyslíka a kysličníka uhličitého. Pri rôznych stupňoch bezvedomia sprevádzajúcich smrteľný stav, prestáva v určitom okamihu mozog dostávať dostatočné množstvo kyslíka. Na jeho nedostatok je veľmi citlivý slimák v uchu, a jeho zvýšená aktivita má za následok produkciu rôznych zvukov, predovšetkým zvonenie, šumenie, niekedy ale aj nedefinovateľnú hudbu. Kyslíkový deficit je spojený s hyperkapniou – zvýšeným obsahom oxidu uhličitého v krvi. Už v päťdesiatych rokoch LJ Meduna, psychiater na univerzite v Illinois podával pacientom zmesy kyslíka a kysličníka uhličitého v rôznom pomere. Vyvolal tak u nich pocit lásky, ďalej sugestívneho presvedčenia chápania všetkého, pocity súznenia a extázy. Väčšie množstvo CO2 v krvi malo za následok videnie kruhov vťahovaných do rúrky alebo lievika, tanec jasných farieb, pocit oddelenia vedomia od tela. Pocity eufórie, popisované zvyčajne ľuďmi, ktorí prežili klinickú smrť, môžu podľa odborníkov súvisieť s nedostatkom kyslíka. Keď prestane pracovať srdce, rýchlo klesá hladina kyslíka v krvi a naopak pribúda oxid uhličitý. Pre naštartovanie zážitkov blízkosti smrti je dôležité, ako rýchlo k úbytku kyslíka v krvi dochádza. Zistilo sa, že podobným zážitkom nepraje, ak je úbytok náhly, v takom prípade človek upadne jednoducho do bezvedomia. Ak je pomalý, mozog zase stihne jej dôsledky postupne kompenzovať. Len stredne rýchly úbytok kyslíka je kľúčový pre vznik predsmrtných zážitkov.
2. Časťou mozgu, ktorá je na znížený krvný tlak obzvlášť citlivá, je spánková oblasť. Zásobujú ju totiž najtenšie cievy na samom konci rozvetveného krvného riečišťa. V hĺbke spánkového laloku pritom sídli limbický systém, ktorý zodpovedá za naše emócie. Napríklad piloti stíhačiek pri prudkých zmenách smeru, kedy vzniká preťaženie a mozog sa čiastočne odkrvuje, často pociťujú príjemný závrat a eufóriu. Podobné pocity mávajú aj ľudia s nižším krvným tlakom, keď rýchlo vstanú.
3. Do mozgu prestanú zvonku prúdiť zmyslové informácie, a začne si teda vytvárať svoje vnútorné obrazy, vznikajú halucinácie. Halucinácia však nie je nič hmlistého, naopak, má pre halucinujúceho všetky rysy reality, a nie je ani príliš vzácna, ako sa bežne súdi. Prechodné halucinačné zážitky môže mať aj jedinec netrpiaci žiadnou duševnou poruchou. Halucinačné zážitky psychicky zdravých osôb pri absencii zmyslových podnetov zvonku – teda pri takzvanej zmyslovej deprivácii, sú známou činnosťou mozgu.
So zmyslovou depriváciou pracuje experimentálna psychológia už od šesťdesiatych rokov. Pokusné osoby ležia v úplnej tme v zvukotesnej miestnosti do chvíle, než sa objavia halucinácie. Častý je intenzívny pocit vznášania. Podobné experimenty potvrdzujú teóriu britského neurológa Jaksona, ktorý už v tridsiatych rokoch minulého storočia tvrdil, že pamäť a vnútorne vytvárané obrazy sú brzdené prúdom zmyslových informácií. Ak informácie z vonkajšieho sveta neprichádzajú, alebo ich človek nevníma, je napríklad v bezvedomí, môžu vznikať halucinácie. O takých zážitkoch vypovedajú aj ľudia, ktorí boli na čas uväznení v tme a tichu, napríklad pri závaloch. Je známy prípad dvoch baníkov, ktorí boli šesť dní uväznení 300 stôp pod zemou v úplnej tme a tichu, vypovedali potom, že vnímali podivné svetlá, videli dvere, mramorové schody, ženy so žiarivými telami a nádhernú záhradu …
4. Do mozgovomiechového moku sú uvoľňované endorfíny, vnútorné hormóny upokojenia a slasti. Tie omývajú mozgové a miechové bunky, potláčajú bolesť, navodzujú pocity radosti, mieru a pokoja. Ich zvýšená hladina bola predovšetkým objavená u ľudí, ktorí potom vypovedali o zážitku akejsi revízie vlastného života v obrazoch, a o víziách iných svetov. Endorfíny tvorí skupina takzvaných opioidných peptidov (endogénnych morfínov). Vznikajú štiepením prekursorovej bielkoviny v mozgu, pankrease, placente a pravdepodobne aj v ďalších tkanivách. Pôsobí ako neurotransmitery a neuromodulátory. Viaže sa, podobne ako morfín, na opiátové receptory v plazmatickej membráne cieľových buniek a majú aj podobné účinky: priaznivo ovplyvňujú náladu, tlmia bolesť a ovplyvňujú výdaj niektorých hormónov. Viď. napr. prehľadný úvod Alice Skoumalovej Biochémie hormónov odvodených od aminokyselín a proteínov.
5. Dochádza k zrušeniu bežného útlmu, mozog je vybudený a sú potlačené zábrany v zrakovej kôre. Zmeny v metabolizme mozgu majú za následok nervový šum. Ďalšie a ďalšie bunky sú aktivované, čo navodzuje vnútorné videnie intenzívneho svetla, ktoré samozrejme neoslňuje, pretože nemá nič spoločné s očami, takže máva za následok zážitok extázy.
6. Niekedy dôjde k zážitku odosobneniu, k takzvaným mimotelovom zážitkom. Termínom mimotelové zážitky, anglicky out-of-body experience, sa označuje pocit odlúčenia od vlastného tela. Jedinci s týmto zážitkom rozprávajú, že videli svoje telo z výšky a akoby z pohľadu druhej osoby. Takéto pocity nie sú vzácne, zažil ich vo svojom živote takmer každý. Objavujú sa niekedy v priebehu snov, pri snívaní počas dňa a často ich prežívame aj v spomienkach. Dostavujú sa aj pri poruchách vedomia po ťažších traumách alebo pod vplyvom narkózy a tiež pod vplyvom drog. Niektorí ľudia také zážitky popísali, keď sa zotavovali z ťažkého stavu na hranici života a smrti. V tom prípade teda tieto zážitky patria do rámca tzv “zážitkov blízkosti smrti”. Parapsychológovia a ezoterici sa domnievajú, že mimotelové zážitky dokazujú existenciu astrálneho sveta, do ktorého vo chvíli zážitku vstupuje naše astrálne telo. Tento názor zodpovedá predstavám špiritistov, theosofov a antroposofov o existencii štyroch zložiek ľudského tela, tela fyzického, éterného, astrálneho a vlastného “Ja”. Ale napríklad švajčiarsky neurológ Olaf Blanke sa domnieva, že k takýmto zážitkom dochádza, keď sa mozgu nedarí správne skombinovať rôzne zmyslové vnemy: informácie od dotykových senzorov, ktoré telu hovoria, že ležíme, signály od vnútorného ucha, ktoré zodpovedá za rovnováhu a pomáha určiť polohu tela, sluchové vnemy, čo môže byť dialóg lekárov nad pacientovým telom. Mozog síce funguje a všetky tieto informácie prijíma, ale nedokáže ich správne spracovať a interpretovať.
Podľa vedeckého zistenia nejde o nič neprirodzeného ani patologického, ale len o prejav aktivácie niektorých oblastí mozgovej kôry, ku ktorej dochádza z nejasných dôvodov vo chvíľach zníženého alebo oslabeného vedomia. Mimotelové zážitky možno totiž navodiť aj stimuláciou mozgových centier elektrickými impulzmi, a to v oblasti závitu gyrus angularis, ležiaceho na hranici pravého spánkového a temenného laloku mozgu. Nejde teda, ako sa domnievajú ezoterici, o potvrdenie dualistickej koncepcie ľudského tela o samostatnej existencie tela fyzického a duchovného, tela a duše, ktorá môže existovať nezávisle na tele fyzickom.
Podmienkou takého zážitku je, aby si dotyčný bol vedomý, že je blízko smrti, a aby bol tiež aspoň krátku dobu v bezvedomí.
Zážitky blízkosti smrti sa objavujú aj v iných situáciách
Pod vplyvom halucinogénov, napríklad LSD, možno prežiť niekedy kompletný smrteľný zážitok so všetkými príznakmi, čo je pri prežívaní medzná hranica medzi životom a smrťou skôr vzácne. Už sto rokov stará štúdia zahŕňa výpovede pacientov, ktorí sa podrobili chirurgickému výkonu s pomocou éteru – používal sa skôr ako anestetikum. Aj oni zažívali “vjazd do tunela”, hučanie, nadpozemské svetlo. Podobný vplyv na zmeny v mozgu má hašiš a oxid dusný – takzvaný rajský plyn, ktorý zase najčastejšie umožňuje zážitok odlúčenia od tela. Tiež otravy alkoholom môžu prinášať zážitky tohto druhu.
Niektoré smrteľné prvky tohto fenoménu zažívajú ľudia pri akútnom ohrození – horolezci pri páde, ľudia v aute blížiacom sa k predpokladanej zrážke. Aj keď vyviaznu bez ujmy, mozog sa v takom momente správa ako vo chvíli umierania alebo pri požití niektorých drog. Popisované zážitky a pocity nemusia bezprostredne súvisieť so skutočnou smrťou – skôr ide o súhru určitých fyziologických podmienok, pri ktorých ale život nemusí byť vždy v ohrození. Thomas Lempert z Kliniky Rudolpha Virchow v Berlíne uskutočnil pokus so skupinou dobrovoľníkov, ktorí sa sami priviedli do mdlôb kombináciou rýchleho dýchania a naopak zadržiavania dychu. Mnohí z nich potom opisovali euforické stavy, mimotelové zážitky, vstupovanie do iného sveta a stretnutia s tajomnými bytosťami.
Tiež štúdie amerických vedcov z Virgínskej univerzity v Charlottesville ukázali, že zo skúmaných osôb, ktoré sa ocitli v krízovej situácii a následne opisovali zážitky blízke smrti, by polovica prežila aj v prípade, že by im nebola poskytnutá prvá pomoc.
Tento fakt svedčí pre podozrenie, že podobné alebo identické zážitky môže naštartovať okamžitý psychologický stav vo chvíli psycho-fyzického poplachu.
Ďalším spúšťacím faktorom zážitkov blízkosti smrti je v niektorých prípadoch epilepsie spánkového laloku alebo i len jeho nestabilita, čo nie je nijako vzácna výnimka. Výskum niekoľkých neurológov potvrdzuje, že v takýchto prípadoch sa niekedy dostavuje odlišné zmyslové vnímanie, “odstup od tela” alebo pocit déjá vu – človek sa ocitne v situácii či priestore, o ktorom sa domnieva, že už ju zažil, že ho dôverne pozná, aj keď objektívne tomu tak nie je. Pozri napr (Grof, 2004): Najpozoruhodnejší je presvedčivý pocit, že človek už niečo také zažil (deja vécu) alebo videl (deja vu).
Kanadský vedec Michael Persinger sa aktivitou spánkového laloka dlhodobo zaoberal. Všimol si okrem iného to, že ľudia trpiaci častejšie jeho nestabilitou bývajú často presvedčení o svojich jasnovideckých, telepatických, či liečivých schopnostiach. Presviedčajú okolie tiež o tom, že komunikujú s “univerzálnym vedomím”. Dospel k záveru, že náboženské a spirituálne zážitky sa prirodzene vzťahujú k aktivitám spánkového laloku.
Limbický systém považujú odborníci za “centrum duchovných zážitkov”. Jeho umelá stimulácia elektrickým prúdom navodzuje transcendentálne pocity. Silné duchovné zážitky a zjavenia popisujú aj pacienti trpiaci temporálnej epilepsiou – teda druhom epilepsie, ktorá má sídlo v spánkovej oblasti. “Predpokladá sa, že touto chorobou zrejme trpela napríklad Johanka z Arku, preto boli jej činy podporené hlbokými náboženskými zážitkami,” hovorí odborník na epilepsiu profesor Pavel Mareš z fyziologického ústavu AV ČR.
Pri záchvatoch epilepsie sa niekedy objavujú záblesky hlboko zasiatych spomienok, inokedy má epileptik pocit, že je vševediaci, čo je presvedčivý zážitok podobný déjá vu – už videného. Vedomie toho, že niečo poznám, je rovnako ako mnoho ďalších pocitov kontrolované nervovou aktivitou v limbickom systéme mozgu. Ak sú skutočnosti a vedomosti naozaj známe, je aktivovaný hippokampus, ktorý danú skutočnosť signalizuje. Ale ten istý mechanizmus sa zapojí i pri abnormálnej situácii, ako je napríklad epileptický záchvat, takže potom môže dôjsť k falošnej predstave, že poznám, poznávam, aj keď skutočnosť je iná. Ďalší epileptici môžu zase pri záchvate vidieť zosnulých príbuzných a priateľov. Tieto zážitky boli určite príčinou toho, že sa v staroveku epilepsia považovala za božskú chorobu, v stredoveku pre zmenu za posadnutosť diablom.
Látkou, ktorá vyvoláva popisované zážitky, je tiež ketamín, krátko pôsobiaca, halucinogénna droga, používaná ako disociatívne – rozštepujúce anestetikum. Používa sa v kombinácii so sedatívami. Experimenty s použitím samotného ketamínu priniesli zaujímavé poznatky: pri jeho intravenóznom podaní 50 – 100 miligramov sa väčšinou dostaví zážitok, ktorý má všetky rysy spájané so zážitkami blízkosti smrti – pocity pokoja a radosti, predstavu odpútania od tela, tunelový zážitok, telepatický rozhovor s nejakou svetelnou bytosťou a vnorenia do žiarivého a pritom láskavého svetla.
Kristus víta, Jamadútovia unášajú
Že ide o rýdzo ľudské a nie nadpozemské zážitky, o tom svedčí ich spätosť s kultúrou, ktorá dotyčného presyťuje svojimi symbolmi a hodnotami. Američanom sa v takých chvíľach zjavuje skôr matka, a odchodu na onen svet sa nebránia, pretože nie je násilný, ale naopak lákavý, čo je hodnota, ktorú navodzuje kresťanský raj. Indovia – hinduisti mávajú pri prechode do “iných svetov” skôr traumatizujúce zážitky, pretože podľa ich náboženstva poslovia kráľa smrti Jama, Jamadútovia, človeka v kóme násilne unášajú. Moslimov víta na onom svete častejšie otec, aj na onom svete je dôležitejší ako v našej kultúre darkyňa života. Aj deti vo všetkých kultúrach mávajú v takýchto situáciách zážitky s tunelom, svetlom a vítaním zosnulých bytostí. Často sú to miesto blízkych dospelých, ktorí väčšinou ešte žijú, zvieratká, ktoré v ich blízkosti zomreli.
Svetlo na konci tunela
Efekt letu tunelom a približovanie sa k jasavému svetlu je iste sugestívny zážitok, ktorý sa zrejme vďaka Moodyho knižkám dostal mnohokrát do literatúry a filmu. Pokiaľ ide o videnie tunela, nájdeme odpoveď na túto záhadu v zrakovej kôre, ktorá zodpovedá za spracovanie zrakových informácií. Svoju úlohu tiež hrajú sústredené kruhy na sietnici, čo je vlastne výbežok mozgu do zadnej časti oka.
Keď je potlačený útlm zrakovej mozgovej kôry, jej bunky sú náhodne aktivované, a produkujú nervový šum. Čím viac buniek je aktivovaných, tým silnejšie je svetlo, ktoré zraková kôra simuluje. Sústredené kružnice na sietnici v nás vyvolávajú v takých chvíľach pocit pohybu. Akonáhle sa lekárom na jednotke intenzívnej starostlivosti podarí dodať mozgu opäť kyslík, človek je skutočne aj pocitovo ťahaný späť do života. Je to prirodzené zavŕšenie ustáleného príbehu, ktorý si ľudský mozog od nepamäti vytvára, aby sa vyrovnal s traumou smrti alebo ohrozenia. Zachránení ľudia si návrat do života vysvetľujú tým, že ich späť zavolali ich blízki, alebo nedokončené dielo. Ale v tejto hre o život vyhráva lekár, ruka v ruke s nevyhnutným kyslíkom. Ak nevyhrá, o žiadnych predsmrtných zážitkoch sa už nedozvieme.
Význam výskumu zážitkov blízkosti smrti
Výskum v oblasti skúmania mozgu v popísaných extrémnych situáciách má svoj význam. Lekári, traumatológovia dokážu zachrániť mnohé orgány a obnoviť ich funkcie – aj vďaka špičkovému prístrojovému vybaveniu. Mozog je v týchto dramatických minútach najcitlivejší, a je dobré vedieť, čo sa v ňom pravdepodobne odohráva. Krvné odbery dávajú odpoveď na koncentráciu krvných plynov a endorfínov, pomáha aj zobrazenie mozgu najmodernejšími metódami. Zážitky blízkosti smrti a poznávanie ich fyziologických príčin sú dôležité pre traumatológiu, neurológiu, psychiatriu a ďalšie odbory. Prináša nové poznatky, ktoré zasahujú do problematiky drogovej závislosti.
Vďaka výskumu mozgu v extrémnej situácii, keď mozog navodzuje mystické zážitky, veda v kontraste s nimi konštatuje, že zážitky blízkosti smrti nijako nepotvrdzujú existenciu života po smrti.
Dokonca sám Raymond Moody sa vo svojej poslednej knižke Kto sa smeje naposledy dištancuje od predošlého paranormálneho vyznenia svojich kníh, a ponúka čitateľom predstavu, že hry s nadprirodzenom sú len čosi ako zábavné atrakcie. Moody je zrejme nekonzistentné autorská osobnosť, ktorá ignoruje realitu, ale rada vlaje od extrému k extrému. Patrí k bežným absurditám sveta, že podobné osobnosti vyvolávajú záujem miliónov hľadačov právd a duchovného vytrženia, a vôbec, značkujú svoju dobu. Niekedy, ako v tomto prípade, môžu iniciovať naštartovanie seriózneho záujmu, ktorý sa na bizarné interpretácie javu pozrie očami vedy.
Poznámka
Raymond Moody je americký doktor filozofie a psychológie, ale predovšetkým parapsychológ, ktorý sa preslávil spísaním niekoľkých kníh z tejto oblasti, ale najväčší úspech získal knihou “Život po živote” z r.1975, ktorá popisuje “zážitky blízkosti smrti”. Svoje paranormálne štúdie vykonával vo svojom súkromnom výskumnom ústave v Alabame, ktorý nazýva “John Dee Memorial Theater of the Mind”. Moody nadväzuje na J. Deea zo 16. storočia, ktorý sa hľadením do sklenenej gule pozeral do minulosti a budúcnosti a privolával tak aj duchov. Vo svojom ústave mal Moody špeciálne zariadenú zrkadlovú miestnosť, kde jeho hostia vyvolávali duchov svojich zomrelých priateľov. Moody tiež po hypnotickej seansi uveril v možnosť reinkarnácie. Sám mal vraj deväť predchádzajúcich životov. Výlety do minulých životov podľa neho majú liečebný efekt, umožňujú zbaviť sa depresií, fóbií alebo závislostí. Od r.1998 je Moody vedúcim katedry pre štúdium vedomie na Univerzite v Las Vegas v Nevade. Niekoľko jeho kníh bolo preložených do slovenčiny.
Úspech u verejnosti mali obrovský. Realita je však iná. Život je konečný, z biologických dôvodov možnosť ďalšieho života a reinkarnácia je vylúčená.
Literatúra:
Raymond A. Moody Život po živote, 1991, Eminent
Raymond A. Moody Úvahy o živote po živote 1991 Odeon Praha.
Raymond A. Moody Svetlo po živote, Odeon, Praha
Raymond A. Moody Kto sa smeje naposledy, Volvox Globator
Vedci skúmajú zážitky “zo záhrobia” 2. decembra 2006, Lidové noviny
The Skeptic ‘s Dictionary, www.skepdic.com
Kultúra smrti – Zuzana Marie Kosticová http://glosy.info/texty/kultura-smrti/ 20. februára 2005
Erich Fromm – Anatómia ľudskej deštruktívnosti
Vratislav Schreiber – Hormóny a ľudská myseľ, nakl. Triton, Praha 2004
F. Crick – Veda hľadá dušu, Mladá fronta 1997 Praha
Radim Uzel – Máme boha vo svojich génoch? http://www.planovanirodiny.cz/view.php?cisloclanku=2006013006
Zdroj: http://www.noskova.eu/veda-zkouma-tunel-do-vecnosti
Dobry den. moj znamy mal po infarkte aj zazitok videnia a pocutia udalosti, ktore sa stali v tom case v inych miestnostiach v nemocnici, kde ho resusciovali. Zopakoval manzelke o com sa rozpravala na chodbe, kym on bol na operacnom stole. Ako by ste toto vysvetlili? Chemickymi zmenami v mozgu? Neviem si predstavit ze by bol v case klinickej smrti tak sluchovo a vizualne citlivy, zeby videl “za stenu”
Pekné ale zase iní ľudia nezažili absolútne nič, zaujímavé však? Treba si o tom prečítať viac a nie len tie veci o NDE, ktoré sa páčia, že “tak chceme aby to bolo”. Ľudské svedectvo je vo vede najnižšia forma svedectva http://ateisti.sk/svedectva-a-zazraky/ , nechceme tým povedať, že klamete, ale niektoré veci sa dajú vysvetliť logicky, netreba robiť unáhlené závery lebo ľudský mozog sa dá ľahko oklamať, zmanipulovať a nevieme o ňom ešte veľa. Ohľadom NDE sa už robilo dosť výskumov, je oplatí sa pozrieť aspoň Wiki http://en.wikipedia.org/wiki/Near-death_experience
Mualny mne sa celkom paci pohlad na cloveka ako bio-psycho-socio-spiritualny model. Vzdy je pre mna zvlastne, ze ked niekto biologicky alebo inak ozrejmi situaciu, zda sa, akoby pre neho stracala na hodnote ta druha. Som presvedcena o tom, ze to co pisete je vedecky zalozeny fakt a je pravda. Lenze tak sa mi zda, ze to este nevylucuje to co ti ludia zazivaju. Chemicke zmeny ovplyvnuju dusevne prezivanie, ale dokazalo sa, ze aj zmeny myslienkovych pochodov, teda vedoma praca na sebe ovplyvnuje zmeny na mozgu. A to som este nepridala to duchovne. Napokon vsetci niecomu verime a ak sa chceme uspesne zbavit aspon nejakych nitiek istoty toho co je vo vecnosti, je to kazdeho osobne rozhodnutie. Len ake ma ovocie?
Dobrý deň. Píšete na záver, že “Realita je však iná. Život je konečný, z biologických dôvodov možnosť ďalšieho života a reinkarnácia je vylúčená.” Chcem sa opýtať, ako viete, že Moody sa mýli, že smrť je konečná? SOm ateista, ale uznať takéto prípadné veci, tomu sa nebránim. V podstate prípadný posmrtný život ani s bohom nič spoločné nemá.
Pocul som od etikoterapeutky príbeh o rodine, kde syn zomrel, a potom sesternici jeho matky zavolal, aby sa o neho nestrachovali, že mu je po smrti dobré, aby jej zavolala a odkázala jej to. ďalšie dva príbehy s podobným koncom. PRečo jej sám nezavolal – svojej matke, a prečo sa to iným ľuĎom nestáva, to neviem, ale samotná etikoterapeutka mi povedala, že fyzicky cítila svojho otca niekoľko rokov po smrti, aj ho videla…. Takže skúste automaticky nevynášať rozsudky, čo je a čo nie je pravda, pokiaľ to nemáte biologicky preverené. ANi to, že zážitky po smrti či počas smrti sú spôsobené odkysličovaním mozgu, ani to nemáte ničím podložené, Ďakujem.