Od malička sme pod vplyvom rozličných ľudí. Svojimi rodičmi, súrodencami, kamarátmi… Ovplyvňuje nás prostredie v ktorom žijeme a v ktorom vyrastáme, kultúra, podmienky v akých žijeme. Od malička sme pod vplyvom niekoho alebo niečoho, a to všetko ovplyvňuje naše myslenie a náš pohľad na svet.
„Krásnym“ príkladom na vplyv, alebo ovplyvňovanie človeka je cirkev. Už od malička, vlastne od narodenia, je väčšina z nás súčasťou tejto organizácie. Rodičia nás dajú pokrstiť a my nemáme možnosť brániť sa, nemáme možnosť sa sami rozhodnúť. A tým sa to všetko len začína. Od mala sme nútení chodiť do kostola. Chodili sme tam, no nevedeli sme prečo, počúvali sme kázne farárov, no vôbec sme im nerozumeli, boli to hodiny zbytočnej nudy. Neskôr nás nútili chodiť na „detské besiedky,“ potom na konfirmáciu, popri tom na stretnutia mládeže. Proste, hodiny nezmyselného sedenia a počúvania fanatikov o tom, aký je náš boh úžasný a milostivý.
Aj ja som takto žil dlhé roky. Prijímal som „pravdy“ od ľudí, ktorých som vlastne ani nepoznal. A v podstate som tomu veril, veď prečo nie. Keď je ten boh dobrý pre iných, prečo by nemohol byť dobrý aj pre mňa. A vtom čase som vlastne ani nebol schopný nejako samostatne myslieť, kráčal som cestou, ktorú mi určili iní ľudia.
No v období, keď človek dospieva, začína aj samostatne myslieť a slobodne sa rozhodovať. Mladý človek chce byť samostatný, a mnohí začínajú hľadať iné cesty ako tie, po ktorých kráčali do teraz. Začať samostatne myslieť a slobodne sa rozhodovať je úžasný krok vpred, možno prvý naozajstný a naozaj slobodný krok na pomyselnej ceste životom. A podľa mňa náboženstvo a vlastne aj samotný „boh“ zabraňuje tento krok spraviť.
Človek dospieva a vlastnými skúsenosťami zisťuje, čo je skutočný život. Nie sú to krásne rozprávky, ktoré sme počúvali ako deti. Začíname zisťovať, že to čomu sme verili, sa pomaly ale isto začína rozplývať vo víre skutočného života. Dobro stále nevyhráva na zlom, a zlo neostane vždy potrestané. Zisťujeme, že pôvodcami zla nemusia byť len zlí králi alebo kráľovné, ale ubližovať dokážu aj zdanlivo mierumilovní ľudia. A takíto ľudia sa môžu vyskytovať aj v našom okolí v podobe kňazov alebo veriacich. Nevravím, že každý veriaci je pre svoju vieru automaticky zlý, ale môže konať zlo nevedomky napríklad už len odsudzovaním neveriacich. Robením toho, čo sami odsudzujú a čo sa píše aj v tej ich rozprávkovej knihe s názvom biblia. Podľa biblie je jediný kto môže súdiť boh, no oni sami odsudzujú iných, podľa ich správania, názorov atď. Starenky sediace v prvých laviciach v kostole sa hneď po skončení omše zídu a vymieňajú si „najhorúcejšie“ novinky z ich malého a obmedzeného sveta. Ohováranie, odsudzovanie, klamstvá a mnoho iného nás obklopuje každý deň, je to malé zlo, ak to prirovnáme k svetovým problémom, ale môže to byť hrôza u jednotlivca…
Mnohých ktorých poznám a aj ja osobne, sme sa vzdali viery, a tieto veci tomu svojím malým kúskom určite dopomohli. Prestali sme veriť pre nás dovtedy tak nedotknuteľnej a úžasnej organizácii akou bola cirkev, ktorá má (nanešťastie) nad ľuďmi neuveriteľnú moc. Biblia – starý zákon, nový zákon, evanjelia, biskupi, farári, pápež. Všetko sú to ľudia a diela ľudí, ktorými sa máme riadiť. Všetko čomu sme verili, je výtvorom ľudí, rovnako hriešnych, egoistických a rovnako schopných robiť chyby tak ako my ostatní. Vojny, prenasledovania, mučenia, tisíce mŕtvych… Krvavá línia sa tiahne cirkevnými dejinami už od jej vzniku. A prečo? Pre udržanie svojej moci, pre nenažranosť cirkevných predstaviteľov, pre túžbu po ovládaní ľudí. NIE, NIE a ešte raz NIE. Takouto organizáciou nechcem byť vedený.
Mnohí obdivujú kresťanov preto, akí sú „dobrí,“ ako pomáhajú ostatným a celý svoj život oddávajú jedinému – bohu. A prečo vlastne takto konajú? Je to jednoduché – zo strachu. Zo strachu o svoj život. Ak budú poslúchať, budú spasení a večnosť prežijú v blahobyte. Ak poslúchať nebudú, budú navždy horieť v pekle. Kresťania svojho boha uctievajú, a on sa im odmeňuje utrpením… úžasný pán. No mnohí to nevidia, pretože to vidieť nechcú. Radšej život prežijú v „krásnych“ klamstvách a v ilúzii vytvorenej podvodníkmi, akoby sa mali otvoriť a prežiť život taký, akým naozaj je. No nad zaslepenosťou a nevedomosťou vyhráva rozum a viera v samého seba. Viera vo svoje vlastné schopnosti. Mnohé víťazstvá, radosti, úspechy… to nie je výsledok vyššej moci, ale výsledok nášho úsilia a našich schopností. Poznanie začína vyhrávať nad nevedomosťou ako slnko, ktoré každé ráno vyhráva nad temnotou. Dosť dlho som prijímal „pravdy“ od iných, pravdy a názory ktorý môj život nezlepšili, ale skôr naopak, znepríjemnili. Žil som s tým, že presvedčenia a názory iných sú správne, a keď podľa nich môžu žiť iný, tak prečo nie ja? Prečo? Pretože ja nemusím byť ako všetci a všetci nemusia byť ako ja. Každý musí byť niekým, no hlavne musí byť sám sebou. So svojím vlastným presvedčením. So svojím vlastným rozumom.
Štefan