Zdá sa, že ľudia vedia, že Boh je dobrý, že sa stará o všetko, venuje pozornosť všetkému, a že Boh je zodpovedný za všetko dobré, čo sa im stane, alebo za všetky prípady, keď ich niečo zlé tesne minie. Ale očividne nevedia, že Boh je zodpovedný za čokoľvek zlé sa im stane, alebo keď ich niečo dobré minie iba tesne. Ľudia, ktorí prežijú hurikán alebo zemetrasenie alebo výbuchy hovoria, že ich zachránil Boh, ale nepovedia, že Boh zmrzačil všetky obete. Olympijskí atléti hovoria Boh je dobrý keď vyhrajú zlato, ale nepovedia, že Boh je zlý, keď skončia na štvrtom alebo dvadsiatom mieste, a ešte menší sklon majú k tomu, keď tak skončia iní.
Toto je samozrejme výhoda božskej epistemológie: je tak mimoriadne flexibilná, tak výhodná, tak personalizovaná. Poznanie je tak pekne modelované, aby zapadlo do jednotlivých želaní. Boh je dobrý keď vyhrám a bez viny keď prehrám, dobrý keď prežijem tsunami a mimo rovnice, keď sa utopia iní ľudia.
Toto všetko je veľmi pochopiteľné z pohľadu osobnej fantázie – niet dôvodu mať vymysleného kamaráta, ktorý je nudný, neochotný a vždy vyvolávajúci konflikty – ale konkrétny, keď je považovaný za druh poznania, čo je poväčšinou spôsob, akým sa k tomu stavajú veriaci. Víťazný šprintér nepovie „Myslím si, že Boh je dobrý,“ povie „Boh je dobrý,“ a kto prežil katastrofu nepovie „Myslím si, že ma Boh zachránil,“ ale „Boh ma zachránil.“ S tvrdeniami o Bohu sa narába, akoby išlo o poznanie. Preto to časté pomyslenie – „ale veď ty to nevieš….“ Ak ste dosť drzý aby s tým vyjsť na verejnosť, štandardná odpoveď hovorí, že Boh je záhadný, neopísateľný, mimo nášho chápania, skrývajúci sa.
A toto je jedna z hlavných príčin, prečo v toho bastarda neverím, a odmietla by som v neho veriť, aj keby sa mi zdalo presvedčivé v neho veriť z iných dôvodov. Odmietla by som z princípu. Povedala by som: „Ok, tak pôjdem do pekla,“ ako Huck Finn.
Pretože kvôli čomu by sa mal Boh skrývať? O čom by to bolo? Čo za smiešna hra? Boh je všemocný, všemilujúci ale zároveň sa skrýva? Ale choďte. V akomkoľvek inom kontexte by nám čosi také nepripadalo hodné, aby sme s tým márnili čas. Nikto by neuveril myšlienke ideálnych, starostlivých, zainteresovaných rodičov, ktorí sa permanentne skrývajú pred ich deťmi, tak prečo uveriť myšlienke milujúceho Boha?
Na tieto hlavolamy sa nám dostáva odpoveď, že sme iba ľudia a jednoducho nerozumieme. Veľmi dobre, ale keď nerozumieme – nevieme nič o tomto všetkom, všetko, čo robíme, je hádať alebo želať si alebo dúfať. Napriek tomu počúvame veci o Bohu ako keby to boli dobre podložené skutočnosti. Boh je „záhadný“ iba keď sa skeptici pýtajú ťažké otázky. V zostávajúcom čase sú veriaci veselo istí svojich názorov. To je príliš pohodlné.
Je to príliš pohodlné a vytvára to odpudivého Boha. Je zvláštne, že veriacich to netrápi viac. (Mnohých to, samozrejme, trápi. Ukazuje sa, že aj Matku Terezu. Nabudúce zistíme, že aj pápež má pochybnosti.) Je zvláštne, že sebaistí dogmatickí veriaci si podľa všetkého nevšimli, v akého otravného, mučiaceho, nepríjemného Boha veria. Boh, ktorý je záhadný, no napriek tomu vyžaduje, aby sme v neho verili (s hrozbou večných múk, v niektorých prípadoch), je Boh, ktorý žiada nezlučiteľné veci, ktoré sa zdajú ako špinavý trik voči menšiemu, slabšiemu druhu.
Všetko sa to obráti na vieru. Boh nechce, aby sme vedeli, že Boh existuje podobným spôsobom, ako vieme, že existuje slnko. Boh chce, aby sme mali „vieru“. Ale prečo? To je perverzné. Je to bežné, lebo sa to tak často opakuje, ale je to perverzné. Toto sa nestáva v ľudských vzťahoch a nie je jasné, prečo by sa to malo diať v iných vzťahoch. Dobrý priateľ alebo súrodenec alebo rodič alebo dobrodinec sa pred vami neskrýva od čias pred vašim narodením až do času po smrti, a stále očakáva vašu lásku a dôveru a úctu. Prečo by mal Boh?
Kvôli skúšaniu viery, znie odpoveď. Nuž, Boh by nemal skúšať našu vieru. Ak chce skúšať niečo, mal by skúšať našu schopnosť odhaľovať podvody, podvádzanie a klamstvá – nie našu tupú dôverčivosť a poddajnosť a vôľu nechať sa obalamutiť. Boh by mal poznať rozdiely medzi dobrými vlastnosťami a zlými, nemal by podporovať druhé menované na úkor prvých.
Ale potom (tak nám hovoria) by bola viera príliš jednoduchá. Bola by vlastne nanútená, a to by nešlo. Viera je typom hrdinskej disciplíny ako joga alebo hranie na husle. Viera musí prekonať odpor, inak sa neráta. Ak sa Boh zjaví a povie nám, mimo možnosti pochybností, že Boh existuje, bola by to nehodná skratka, ako keď šprintér berie steroidy. Nie, musíme si získať vieru našou vlastnou snahou, čo znamená veriť v božiu existenciu napriek všetkým dôkazom, ktoré naznačujú, že tomu tak nie je, a úplnej absencii dôkazov naznačujúcich, že existuje.
Inými slovami, Boh chce, aby sme vetovali naše najlepšie schopnosti myslenia a metódy bádania, a verili v Boha bez akéhokoľvek ozajstného dôvodu. Boh chce, aby sme nerobili to, čo robíme v celom ostatnom živote keď naozaj chceme niečo zistiť – kde je jedlo, kedy príde búrka, či je voda pitná, aké lieky užívať na našu chorobu – a jednoducho sa rozhodnúť, že Boh existuje, ako pri hodení mince.
Ophelia Benson: A Deal-Breaker z Blackford, R. a Schuklenk U., (eds.): 50 Voices of Disbelief : Why We Are Atheists. Wiley-Blackwell, 2009, str. 24-76.