Prapríčina Boha

Deň Prvý

Ľudia sú tvory prirodzene zvedavé. Ostatne sa to dá povedať o väčšine tvorov – také šteniatko, ktoré musí všetko vidieť, všetko oňuchať atp. Najskôr je to nejak zakódované vo všetkom živom a ako príčina tejto zvedavosti, sa naskytuje nutnosť tvora poznať svoje okolie. Veď bez znalosti svojho okolia by sme asi neprežili však? Samozrejme, čím väčší priestor obývame, tým viac toho o svojom okolí potrebujeme vedieť. Takto nejak sa zrodila zvedavosť. A keďže ľudia, už v dávnom veku začali pomaličky uvažovať, zprvu nad tým ako si čo najefektívnejšie zaobstarať potravu ak ich okolie obsahuje konáre, kamene a zvieratá, postupom času ich začali trápiť zložitejšie otázky.

Deň Druhý

„Kde zmizne slnko každý večer? A odkiaľ sa vynorí mesiac? Ako to, že som to miesto nenašiel, keď som tam kráčal celý deň?” Nech robil človek čo chcel, nedokázal tieto záhady rozlúštiť. A možno to pre neho bolo ponižujúce, ak taký pocit v tej dobe poznali, no napriek tomu, že vedel čo sa stane s mŕtvym tvorom, že keď hodí kameň, tak poletí tým smerom ktorým ho hodil a nie opačne a že nakoniec spadne na zem, nedokázal odhaliť tajomstvo dažďu, mesiaca slnka. Prirodzene, aplikoval poznané na nepoznané a keďže za oštep v srnke je zodpovedný lovec, keďže oštep sa do srnčieho tela nedostane sám od seba, tak isto asi ani dážď sam od seba nepadá. Lenže kto je za neho potom zodpovedný? Nikoho v osade som nevidel liať vodu do neba aby mohla padať. Nikto ani mimo osadu nič podobné nerobil. Musí tam hore byť niekto, kto tú vodu na nás vylieva.

Tak vznikol prvý boh.

Deň Tretí

„Lenže prečo ju na nás leje niekedy celé dni v kuse, a inokedy sme týždne bez vody? Prečo to niekedy vyzerá, že nám tu vodu dáva ako dar a inokedy je to sprevádzané ničivým vetrom, zábleskami a hroznými zvykmi akoby bol rozzúrený?” A človek mal pocit, že na to nakoniec prišiel. Ak ho potešíme, tak ako nás naše deti, dostaneme od neho dar vody. No ak ho nahneváme, potrestá nás, rovnako, ako my trestáme naše deti keď urobia niečo zlé.

Deň Štvrtý

Zostávalo  už len zistiť, čo takého boha poteší a čo rozzúri. To však nebolo vôbec jednoduché, dokonca aj ak pominieme fakt, že žiaden boh nestál na oblohe s vedrom plným vody pripravený rozlievať a náručou plnou bleskov pripravený ničiť. Človek sa mu snažil prihovárať, lenže boh je ďaleko, tak ho nemusí počuť rovnako, ako on nepočuje svojho náčelníka, ak je vzdialený na 20 stromov od dediny. Začal mu teda stavať modly, dúfajúc, že skrze ne ho bude boh počuť. Neskôr začal stavať chrámy, v nádeji, že ak ho už boh nemôže počuť, bude aspoň vidieť ako na ňom ľuďom záleží a ako ho uctievajú. A možno sa dokonca do takého chrámu presťahuje.

Obdobným spôsobom, paralelne k tomuto vznikali (alebo skôr boli objavení) aj iní bohovia – boh slnka, boh noci, boh lovu, smrti, vojny, hnevu, lásky atp.

Deň Piaty

Možno sa prvotná myšlienka zrodila na viacerých miestach súčasne, možno iba v jednej dedine a od nej sa ďalej šírila k ostatným kmeňom, isté je, že v dobe, keď sa bohovia ešte iba objavovali, dialo sa tak na rôznych miestach súčasne. A keďže stále platilo a platí „koľko ľudí, toľko chutí”, každý kmeň objavil zákonite iného boha, inak ho pomenoval, pripisoval mu iné vlastnosti aj povahu. Keď sa tieto kmene stretli, znepáčil sa im boh toho druhého. A možno sa iba ako deti naťahovali, kto ho má väčšieho (myslím boha) a silnejšieho. A keďže moji bohovia v nadchádzajúcej bitke nechcú vidieť ako ma porazia nepriatelia a ich bohovia, stal sa súboj medzi kmeňmi aj osobnou záležitosťou ich bohov. Od tejto chvíle bitky nevyhrávali silnejší bojovníci, ale silnejší bohovia. V niektorých neskorších prípadoch tí jediní praví bohovia či boh.

Deň Šiesty

Ostatne je to vidieť všade v histórii. Nikdy sa nestalo, aby akýkoľvek kmeň/národ porazil nepriateľa a prial ich bohov za vlastných. Postupne, keďže sa už porovnávali iba sily bohov, vytvárali si ľudia bohov stále silnejších, ktorí dopriali svojim veriacim viac a nepriateľov ničili horšie ako ich predchodcovia. Až bolo nebolo, dospelo to do štádia, keď vznikol jediný najmocnejší boh, nie taký ktorý bol na čele ostatným bohom ako bol Diov prípad, ale jeden jediný boh ktorý je tak silný, že nemôže byť zvrhnutý a to nikdy pokým bude čas existovať. Taký silný boh ktorý je neporaziteľný, sa musel stať obľúbeným, veď kto by radšej uctieval boha, ktorý nevedel ani len dážď zariadiť vtedy keď to trebalo? A tak vznikol boh i dostal meno Jahve. I Jahve, Ty, ktorý si mocnejší, než najmocnejší tvor na svete, i daj nám zem, kde tebe môžeme slúžiť. I Jahve odvetil:  ”Pozdvihni oči a z miesta, na ktorom si, zahľaď sa na sever i na juh, na východ i na západ. Lebo celú krajinu, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu naveky.” (Prvá kniha Mojžišova – Genesis 13. kapitola)

I prišiel národ novozrodeného boha večného oslavujúci do novej zeme zasľúbenej. I na jeho príkaz zabral zem, i vyhnal obyvateľov, i zmasakroval toho, kto túto zem Hospodinom zasľúbenú jeho národu, odmietol opustiť a meč na obranu svojej domoviny pozdvihol. Tak veľký a mocný bol nový boh, silnejší než všetko na svete a večný vo svojej sile i láske k národu svojmu. Tak veľmi milujúci svoj ľud, že odpustil im piateho prikázania, jedného z najsvätejších zo všetkých svätých zákonov, porušenie, aby dodal svojmu sľubu.

Až postupom času, keď sa na ukradnutie zeme inému národu a iné Hospodinove činy zabudlo, alebo sa zcenzurovali do takej podoby, že vlastne pôvodný obyvatelia zasľúbenej zeme si ju nezaslúžili, boli zlý a dopustili prehreškov voči Hospodinovu, hlavne asi tým, že v neho neverili, čím porušili prvé prikázanie, až potom sa z Jahveho stal boh milujúci všetko a všetkých, nie len svoj národ.

Deň Siedmy

„A Boh dokonal siedmeho dňa svoje dielo, ktoré činil, a odpočíval siedmeho dňa od všetkého svojho diela, ktoré učinil.”