Verí človek v Boha naozaj slobodne?

Posmrtný život – tak častá a tak dlho je kladená otázka posmrtného života. Či už náboženstvá, veľkí filozofi, alebo aj osobné názory jednotlivcov – otázka života po smrti existuje snáď tak dlho, ako dlho chodí človek po zemi. Pointa takýchto vier býva na vlas rovnaká. Život ako skúška a potom očakávaná odmena v podobe života vo večnosti. Krásne myšlienky, ktoré lahodia srdcu, ale obšťastňujú aj rozum? A je lepšie utešovať ducha neoverenými citmi, alebo skôr overenými faktami? Čo ak sú to všetko rozprávky? Čo ak žiadny posmrtný život neexistuje a my sa utápame v lživých vidinách? Ak áno, prečo tak robíme?

Život, ktorý žije, chce stále žiť!

Aby sme pochopili prečo vlastne vznikla u človeka viera, musíme si najprv uvedomiť kto je to človek. Človek je tvor, ktorý žije. ŽIJE! Niekomu to môže pripadať ako dosť primitívna myšlienka, alebo povedzme trošku zbytočná, ale pre mňa bude odteraz naopak kľúčová.

Všetká hmota, či už pevná, plynná, kvapalná alebo rôzne vlnenia, skrátka všetko čo existuje má schopnosť, „vôľu“, svoj stav zachovať. Ak prestane pôsobiť Slnko, planéty budú mať „vôľu“ zachovať svoj rovnomerný priamočiary pohyb kdesi do hlbín vesmíru. Ťažké kladivo na zemi, do ktorého omylom zakopnete, sa bude snažiť ostať na mieste a vy si naisto bolestne narazíte nohu. Voda, ktorú vylejete z výšky do plytkého vedra, bude mať schopnosť, tendenciu, putovať až do odporu. A keď sa mu postaví do cesty vedro, narazí doň a ošpliecha všetko naokolo, možno aj vás.

Život nie je výnimkou! Je súčasťou hmoty, ktorá sa tak isto snaží putovať ďalej, odolávať iným silám a pramení priamo z podstaty neživej hmoty a jej tendencie svoj stav zachovať. Inými slovami: Život, ktorý žije, chce stále žiť. A je jedno čo sa deje – stále chce iba ŽIŤ, ŽIŤ a ŽIŤ – za každú cenu. Život, ako taký, ktorý by nechcel žiť, by určite neprežil ako celok. Základom toho, aby život mohol existovať a pasovať sa s nástrahami neživej prírody, je pocit prežitia. Ale nie len určitý čas, ale čo najdlhšie. Nielen pár dní, ale roky, viac rokov, čo najdlhšie. A ak sa dá, tak možno aj navždy.

Nie my chceme večnosť, kdeže. Žiť večne chce náš život!!! Život si chce života užívať – neustále profitovať. Chce mať poznanie, rodinu, lásku aj vieru. Aké sú ale dôvody? Predsa mať výhody. A či už to bude výhoda lúpežou, alebo pocitom, že som niekomu pomohol, pocitom ktorý mi bude láskať srdce, stále to bude chuť života žiť.

Otázka nesmrteľnosti nadobúda novú formu. Už to nie je iba naša viera, naša túžba žiť ďalej po smrti, ale je to hlavný princíp živých systémov (organizmov) – zachovať svoj stav. Prečo sa ľudia nevedia tohto pocitu zbaviť, tak dlho mu nevedia odolať? Práve preto, že už tak isto dlho chce ich život žiť.

Odkedy chce život vlastne žiť?

Každý z nás bol dieťaťom. A už ako najmenší sme sa „učili“ mať čo najviac toho, čo si zaumienime a čo získať môžeme. Začalo to túžbou papať mliečko, mať suchý zadoček, alebo sa prechádzať na rukách otca a spoznávať tak zatiaľ, pre malého človiečika, neznámy svet. Neskôr to už boli kamaráti, hračky, bicykel, alebo kopačky. S postupom veku sa niektoré túžby strácajú, iné vznikajú – ako napríklad šaty, topánky, škola, práca, rodina a deti. A celý život si človek navyká na to, že on niečo chce.

Ale najviac čo chce, je žiť. Žiť aby si mohol života užívať. Aby mohol chodiť do kina či do baru. Smiať sa s kamarátmi na tom a hentom čo sa niekomu stalo. ODRAZU ale prichádza niečo, s čím neprišiel život nikdy do styku. Je tým smrť. Myšlienka zániku. Zániku toho všetkého, čo tak dlho a tak dychtivo chcel a získaval.

„Už tu nebudem? Večná tma? Moje vedomie zanikne? To snáď nie. To ja nechcem. Chcem žiť. A trebárs aj po smrti“… aj keď na to nemá žiadne zásluhy.

Strach zo smrti

Je faktom, že smrť je hrozná a veľa ľudí sa jej bojí – ak nie všetci. Ale predstava, že po smrti nič nie je, je nepopierateľne ešte hrošia. Myšlienka, že stratíme všetko čo sme mali, že náš život bude, ako sa bude zdať, zbytočným a my navždy po smrti zabudnutí, je asi ten najhorší koniec, aký by si nevymyslel ani najskeptickejší fantasy spisovateľ. Prečo sa ale tejto predstavy tak stránime a bojíme?

Je to práve preto, že žijeme. Nie my, ale náš život sa bojí smrti. Bojí sa ukončiť svoje radovánky, svoje užívanie si sveta, na ktorý je tak zvyknutý. Je to život, ktorý sa s večnou smrťou nemôže uspokojiť a preto sa musí nejako presvedčiť, že niečo po smrti bude. Samotný posmrtný život si vymýšľa nie viera, ani cit srdca, dokonca ani človek nie. Vymýšľa si ho samotný život, ktorý chce žiť.

Kolobeh života

Pouvažujme čo je to samotný život. Všetky organizmy, ktoré poznáme a pravdepodobne na tom budú aj tie, ktoré zatiaľ nepoznáme, prijímajú jedlo, energiu a tú spotrebúvajú na pohyb, aby tým pohybom našli ďalšiu energiu. Neustály pohyb pre jedlo a neustále jedenie pre pohyb. Je to bludný kruh, nikam sa nedostanete. Nesmrteľnosť tu nemá miesto. Nemáte ho kam umiestniť. A aj keby ste ho už niekam vcucli, nemáte dôvod aby ste ho tam dali. Čím by si ho život zaslúžil? Nebodaj svojou večnou lakomosťou po výhodách, po egoizme stále žiť a užívať si? Alebo ho chcete darovať životu za to, že požiera iný život aby sám prežil? Každý život prijíma iný život ako potravu, či už človek zvieratá a rastliny, alebo rastliny zvyšky rozložených organizmov. Načo by ste teda a hlavne za čo, dali životu večnosť? Zoberte si vašu večeru, ktorú si dnes dáte. Tých pár kúskov jedla by možno zachránilo piatim od hladu umierajúcim život. Ako ste prispeli ku svojej nesmrteľnosti tým, že ste zjedli jedlo, ktoré by iného chudáka zachránilo? Nijako. Prospeli ste sami sebe, pretože VÁŠ ŽIVOT CHCE jesť a ŽIŤ!!!

Navyše človek nieje ten, ktorý by si mal z tvorov večný život najviac zaslúžiť. Sú nimi prekvapivo rastliny. Uvážte, že zatiaľ čo človek a zvieratá požierajú iný život aby prežili, rastliny žijú iba z látok neživej prírody – ako sú živiny, voda, slnečná energia, CO2 apod. Z hľadiska zabíjania, sú teda rastliny ďaleko morálnejšie ako človek.

Zmysel života

Ak by teda neexistoval život po smrti, načo by existoval sám život? Načo by sa trápil, k čomu to všetko? Veľa ľudí si túto otázku pokladá. Ale čo ak je skutočnosť taká, že žiadny dôvod života ani neexistuje? Možno je život niečo ako voda, ktorá v rieke tečie. Skrátka sa leje a nemá na to nijaký špeciálny dôvod. Tak isto zmyslom života je v tom, aby život ŽIL. Aby prežil svoj život. Je to niečo ako rádio, ktoré nerobíte preto, aby žilo večne po svojom pokazení, ale preto aby počas existencie hralo. Tak isto život nebol stvorený aby žil večne, ale aby prežil svoj život. A ak už by som mal rozmýšľať o večnosti života, tak nie ako sebec v otázke jednotlivca a večnosti, ale ako niekto, kto sa snaží porozumieť prírode, kde bude život vo vesmíre zrejme vždy existovať.

Otázka morálky bez nádeje na večný život

Som presvedčený, že keby človek zistil, že jeho smrťou sa všetko končí, ešte len vtedy by ukázalo veľmi veľa ľudí svoju pravú tvár. A nebolo by prekvapením, keby medzi nimi bola drvivá väčšina veriacich v posmrtný život. Stále bude mať človek na výber. Alebo bude zlý život prežívať, alebo čestne v dobru nažívať. A mnoho ľudí by bolo dobrými, pretože ono dobro pochádza práve z jeho vnútra – je súčasťou onoho života, ktorý je v ňom. Neveríte? Je to veľmi jednoduché – dobrý môže byť veriaci, neveriaci, ale aj zviera či mentálne postihnutý tvor. Dobro tvora teda nevychádza z uvedomenia si ani Boha, mať viery či z rozhovoru cez ducha svätého a ani večného zániku, ale pramení zo samotného života. Tvrdým faktom však je, že veľmi veľa ľudí by ukázalo kými vlastne sú. Či boli dobrými iba pre pobyt vo večnosti, alebo sú dobrými aby dobro naozaj bolo, aj keď umrú navždy. A verte alebo nie, ten druhý prípad, je to skutočné dobro.

Záver

Som mienky, že ako ateisti a ľudia hľadajúci pravdu, máme omnoho väčší problém čo sa týka náboženstiev, ako sme si mysleli. Pretože vieru u veriacich chce samotný ich život a nie človek. V skutočnosti teda bojujeme proti zákonu prírody! A to býva obyčajne veľmi ťažký súper. Nezabúdajme ale ani na jednu veľmi dôležitú skutočnosť. Život sa vyvíja a vyvíja sa aj jeho vedomie. To znamená, že človek má stále nádej porozumieť svetu a vesmíru okolo seba tým správnym spôsobom. Som presvedčený, že nakoniec aj týmto človek úspešne prejde a pochopí, že živá hmota je neoddeliteľne spätá z neživou hmotou a musí sa o nich uvažovať vo vzájomných  súvislostiach. Inak pochopiť vesmír správne, podľa mňa, nie je možné.

Myslím si, že teraz už po mojom článku dokonale pochopíte citát asi najslávnejšieho doktora a otca psychológie – Sigmunda Freuda, ktorý celý môj článok s predstihom vyjadril jedinou vetou:

Náboženstvo je ilúzia, ktorá pochádza z nášho pudu sebazáchovy (Sigmund Freud)