Veriť či neveriť?

Od malička som bol vedený k viere v boha. Nič mi nebolo vysvetľované. Proste boh bol vždy a vždy bude. Ja v neho musím veriť, lebo ma stresce, a hotovo. Možno to takto fungovalo a funguje aj inde, neviem. A preto je pre mňa nedeľa najhorším dňom v týždni. Dokonca aj teraz, keď už do kostola nechodím. Keď som bol ešte malý, v nedeľu doobeda som chcel pozerať detskú reláciu Poďte s nami (možno sa ešte pamätáte na Kuka a Dancuľa). Namiesto toho mi mama prichystala novú košeľu, nedeľné kostolné šaty a za golier ma odtiahla od telky do kostola. Potom som začal miništrovať. Priznám sa, že to ma bavilo. Hlavne keď som sa „vypracoval“ na hlavného miništranta. To je po kňazovi druhý najdôležitejší človek na „bohoslužbe“. Páčilo sa mi to možno preto, že sa mi tým dvíhalo aj moje ego. Netajím sa tým, že väčšinou všade kam prídem, snažím sa preberať iniciatívu a som už od povahy vodcovská osobnosť. Ale to nie je podstatné. Tým len vysvetľujem, prečo sa mi páčilo miništrovanie. A kvôli bohu to rozhodne nebolo.Keď som bol starší a prestal som s tým, tak som opäť nemal žiadnu motiváciu chodiť do kostola alebo veriť v boha. Ani po spovedi som sa necítil lepšie, nakoľko som si nikdy nebol vedomý toho, že by som nejako ťažko hrešil alebo niekomu ublížil. To že som občas nepočúval rodičov alebo sa pobil so spolužiakom podľa mňa vychádzalo zo zdravého a prirodzeného vývoja dieťaťa. Ako adolescent som potom už nechodil do kostola do vnútra, ale postával som vonku, čo bolo vhodné pre rôzne spoločenské stretnutia. Takých „veriacich“ ako ja sa nás tam stretlo viac.

Potom keď som bol na vojne a nudil sa, zašiel som do knižnice. Neviem z akého dôvodu (asi to bolo „vnuknutie“ ) som si začal požičiavať knihy o náboženstvách. Nielen o kresťanstve, ale proste o každom. Neskôr som začal študovať psychológiu a vtedy sa mi to všetko spojilo. Konečne som pochopil, prečo ľudia potrebujú náboženstvo. Vyplýva to všetko z ľudskej podstaty. Ide o to, že ľuďom sa žije ľahšie, keď majú nejakú podporu, keď sa majú na čo vyhovoriť. V tom nevidím nič zlé, pokiaľ to nezačne ovplyvňovať životy iných. A práve toho sa chytili náboženstvá. Začali ovplyvňovať a riadiť. Každé v mene toho svojho boha alebo bohov. Potom sa môžeme už len čudovať, čo z toho vzniká.

Ľudia sú rôzni a majú rôzne povahy. Niekto je flegmatik, ktorého nič nerozhádže, niekto cholerik, ktorému vadí všetko, niekto melancholik, ktorého všetko rozplače a niekto je sangvinik, ktorí je voči všetkým ostatným najstabilnejší a teda aj najracionálnejší. Ľudia sa pri svojej „ceste“ životom dostanú do rôznych situácií a závisí veľmi na tom, akú pevnú resp. stabilnú majú psychiku. Čím je človek labilnejší, tým je ľahšie ovplyvniteľný a manipulovateľný. Potom existujú ľudia, ktorí síce majú dostatočne pevnú psychiku a prejavujú sa ako sangvinici, ale vychádzajú z naučených vecí. Nie sú labilní. Ale v určitom veku už nie sú schopní prijímať nič nové alebo pre nich „iné“.

Je veľa kresťanov, ktorí chodia do kostola doslova ako ovce. V nedeľu a v prikázaný sviatok sa pekne obliecť, odstáť alebo odsedieť si v kostole svoj čas a potom sa k tomu nevracať. Sú takí, ktorí by v kostole najradšej strávili celý svoj život. Staré babky nepočítam, lebo to je ich jediná zábava v „nudnom“ živote. Túto ľudskú prirodzenosť využívajú náboženstvá na manipuláciu s ľuďmi a na napchávanie si svojich vrecák a bachorov. Ľudia však potrebujú v niečo veriť. Ťažko človek chápe, že keď zomrie, nebude už ďalej pre neho nič. Ľudia potrebujú žiť s tým, že tu niečo urobili, niečo zanechali a na to niečo sa budú odniekiaľ „z hora“ pozerať alebo že sa narodia znova. V tomto smere majú náboženstvá výhodu a sú dokonca prospešné. Tomu čo robia, sa hovorí „milosrdná lož“. Využíva ju takmer každý voči ľuďom, na ktorých mu záleží. A tým ich vlastne ovláda. Bežne však nejde o nejaké ovládanie v mene vlastného prospechu. Náboženstvá to však takto robia. Ponúkajú ľuďom falošnú nádej a presviedčajú ich o tom, že sú niečo viac, nie len inteligentné zvieratá. A to mnohí ľudia potrebujú. A preto tu stále budú aj náboženstvá napriek tomu, že sú väčšinou spiatočnícke a sú aj brzdou rozvoju.