Pamätám si na to, ako keby to bolo včera a pritom to bolo pred 9 rokmi. Bol som vtedy len tretiačik a pani katechétka ma vyhodila za dvere. Pre mňa to bol z jej strany nepochopiteľný zločin a vtedy ešte hriech. Napriek tomu, že moji rodičia sa hlásia ku kresťanskému náboženstvu, nikdy sa ma nesnažili tlačiť do kostola a do podobných aktivít. Vo svojom okolí som mal však kopec priateľov, ktorí mi hovorievali, ako moc je to dôležité veriť v Boha. Samozrejme, ja som im uveril, veď predsa som chcel zapadnúť do kolektívu. Hrozne som sa preto tešil na našu hodinu. Tento dojem bol podčiarknutý faktom, že to bola moja prvá hodina náboženstva. Po 15 minútach však môj entuziazmus opadol…Na začiatku hodiny sa nám pani katechétka pekne predstavila, povedala nejaké to úvodné slovo a začala hovoriť o pracovnom zošite, ktorý bol potrebný na vyučovanie. Mali sme si ho zakúpiť za vtedy 16 korún. Všetko bolo v poriadku až dovtedy, dokiaľ sa nezmienila, že v skutočnosti pracovní zošiť stojí 10 korún ale ďalších 6 je pre pána Boha. Keďže už odmala som bol výmyselník, rád som sa pýtal, zamýšľal a vyvodzoval vlastné závery, tak mi to nedalo a hneď už aj bola v pléne moja otázka. „Pani katechétka, a potrebuje Ježiško naše peniaze?” Nepamätám si už presne, či ma táto otázka napadla preto, lebo som vedel, že Boh môže všetko a teda nepotrebuje naše peniaze alebo preto, že Boh hlásal skromnosť (prostredníctvom Ježiša). Čo si však pamätám je, že som bol vyhostený z triedy za rúhanie Bohom. A vtedy to začalo. Nahnevalo ma to, zobral som sa, išiel domov a odhlásil z náboženstva (vtedy to bol doplňujúci predmet, ktorý bol nepovinný).
O štyri roky neskôr ma zavolala kamarátka do kostola. Že vraj bude omšu hlásať spoločne s pánom farárom jej mamina. Keďže to bola pohľadná kamarátka, nedokázal som povedať nie. Tak teda som sa ocitol druhý krát v mojom živote v kostole (vlastné krstiny považujem za môj prvý vstup do kostola). Všetko išlo hladko. Mal som naozaj výstavný zážitok. Veď predsa sedieť v 13 rokoch vedľa niekoho, kto sa mi páči je neskutočný pôžitok. Čo sa mi však na druhý deň v škole nestalo… Stojím si na chodbe a kecám s kamarátmi. Vtom príde ku mne pani katechétka, že či nehodíme reč. Vtedy som už bol na úplne inej škole, takže som nemal žiadne zábrany. Ako asi každá osoba čo hlása božie slovo, začala pekne. Spravila z nášho rozhovoru naozaj omáčku a kým sa dostala k pointe veci, prebehlo pár minút. Pointa bola jasná: „Reku milí môj, každý môže hocikedy začať. Bola by som nesmierne rada, keby začneš v najbližšej dobe”. Odpovedal som len toľko, že si to premyslím. Po škole som utekal domov a začal som si čítať bibliu. Dostal som sa po 15 kapitolu prvej Mojžišovej knihy. Vtedy som prestal. Pripadalo mi to troška sci-fi. Hovoriaci had, strom múdrosti, prerastení 900 roční ľudia….
Na druhý deň som sa teda ospravedlnil pani katechétke ale, že radšej ostanem na tom, na čom som. Pani katechétka sa samozrejme na mňa nahnevala a rozšírila o mne na hodinách náboženstva nepekné veci. Moje meno sa v tých dobrých spájalo preto najčastejšie so Satanom. Doteraz si však nemyslím, žeby pán Boh alebo Ježiš sa uchýlili k takýmto úchylkám.
Prišla 9 trieda. Hrdo som navštevoval novo zavedenú etickú výchovu. Jedného dňa nám však naša hodina odpadla a boli sme spojení s kurzom náboženstva. Vydržal som sedieť ticho na zadku len asi 5 minút. Potom som sa prihlásil o slovo. Samozrejme Boh vypočuje všetkých, tak som bol vyvolaný a začal konzultovať s pani katechétkou. Hodiny náboženstva sa vždy viedli v chaotickom režime, takže som vôbec nenabúral študijne osnovy. S pani katechétkou sme začali debatovať o narodení Ježiša Nazaretského. Ako som už písal hore, som tak troška výmyselník a preto som sa na túto debatu pripravil už vopred. Pani katechétke som predložil jasné historické a biblické dátumy, s ktorými aj sama súhlasila, že sú správne. Potom som zobral kalkulačku a rátal. Každý krok som komentoval aby bolo vo všetkom jasno. Pani katechétka kývala hlavou až dovtedy, dokiaľ som sa nedostal ku výsledku a nezahlásil, že podľa výpočtov sa Ježiš narodil v roku 7.n.l. Vtedy sa zarazila (podotýkam, že s mojimi výpočtami súhlasila a aj roky platili) a povedala, že to nie je možné a nie je to tak. Musel som predsa spraviť chybu. Tak sme moju prácu okontrolovali a vyšlo nám znova 7, čo už pani katechétka okomentovala, že ale Ježiš sa narodil v roku 0. Ja som len poukázal na môj výsledok a v tom som dostal odpovede, že tie roky neplatia. Ostal som zaskočený, že ako môže neplatiť niečo, čo bolo pred asi 20 sekundami viac ako jasne platné. Spýtal som sa preto troška arogantne: „Pani katechétka, viete vy čo vlastne učíte deti?” V momente mi pristála jej ruka na mojom líci (facka) a už som bol aj u pani výchovnej poradkyni, že vraj som drzý. Priznávam, na 15 ročného chlapca to bolo troška odvážne, ale nevidím na tej otázke doteraz nič zlé. Celý konflikt ostal pri slovách, že ja sa mám ukľudniť. Každopádne doteraz sa však pýtam, či by sa v podobnej situácii takto zachoval aj pán Boh či Ježiš.
Nakoniec musím podotknúť len jedno. Rešpektujem každé náboženstvo a ich tradície. Rešpektujem čo hlása. V nereálnom, pastelkovom svete sa mi dokonca tieto názory aj páčia. Avšak to, čo z nich ostalo teraz, sa minimálne v mojom okolí, už nedá nazvať kresťanstvom. Časté rozpory s podstatou celého náboženstva, časté nezhody so samým sebou, opakujúce sa škandály po celom svete, mnoho vedou vyvrátených vecí, ktoré boli pred 200 rokmi sväté a nedotknuteľné… Keby pán Boh žil v dnešnom svete, tak určite by sa aj on sám čudoval čo sa to deje a verím, že by spravil razantný poriadok.
To je fakt šílené…
Ja si tiež pamätam jednu katechetku, bola to hlúpa husa, a potom mala nemanželske dieta 😀 😀
„Reku milí môj, každý môže hocikedy začať. Bola by som nesmierne rada, keby začneš v najbližšej dobe”. Toto mi vyznelo, ako keby ste sa bavili o sexe :).